Volám sa Simona Munzarová, som adoptívna mama a sprievodkyňa pre adoptívne mamy.
Príbehy
Profi rodičovstvo je poslanie - zúboženým deťom dáva šancu rozkvitnúť a žiť plnohodnotný život
Profi rodičovstvo je skôr poslanie ako práca. Deti prichádzajú často v zúboženom stave, chorľavé, s traumami a potrebujú obetavú starostlivosť, vďaka ktorej sa ich stav môže výrazne zlepšiť. Profesionálni rodičia sa stávajú stredobodom vesmíru pre dieťa. Sú niekým, kto poslúži aj spoločnosti tým, že vďaka ich starostlivosti vyrastie viac dobrých...
Veronika Dianišková sa rozhodla pre pestúnstvo ako samožiadateľka a od začiatku bolo jej cieľom pestúnstvo – teda deti, ktoré majú biologických rodičov.
Viktor Vincze o adopcii syna Maxíka
Ty si ako jeden z mála mužov otvoril tému mužskej neplodnosti. Už si o tom veľa rozprával, ale mám inú otázku. Vy máte adoptovaného syna Maxíka. Prečo ste išli cestou adopcie a nie IVF?
S Ľubicou Vyhnánkovou a Danielou Vrabľovou z Návratu o.z. sa rozprávala Michaela Ray - autorka knihy pre adoptované deti. Autorka článku zhrnula rozhovor vlastnými slovami, nejedná sa o oficiálny text Návratu o.z.
Budúce dieťa nám rástlo v srdci a zamilovali sme si ho. Bolo naše, aj keď sme nevedeli kedy a odkiaľ príde. Modlili sme sa zaň a túžobne sme ho očakávali.
Vždy som snívala, že raz budem mať krásnu veľkú rodinu. Deti budú šantiť na dvore a ja si budem užívať ten idylický pohľad z lavičky za domom v objatí svojho muža. Takto jednoducho som si predstavovala šťastie. Ešte som však netušila, koľko času a energie ma bude stáť to, kým budem môcť o sebe povedať, že som šťastnou mamou štyroch úžasných detí. ...
Michaela Ray, autorka bestselleru Som skvelé dieťa, sa podelila so svojím príbehom o tŕnistej ceste za snom mať vlastnú rodinu. Jej nevšedná skúsenosť s dôsledkami traumy z opustenia ju možno predurčila na to, aby ju neskôr rodičia adoptovaných deti požiadali, aby pre nich napísala knihu.
Po prvej strane ma zmohol záchvat plaču.
„Iné“ deti majú „iných“ rodičov, alebo ako nás hyperaktivita dokáže zmeniť na superotcov a supermamy
Pamätám si tú cestu vlakom. Z hlavného mesta, domov. Po tvári mi tiekli slzy a vyčítala som si to tak isto, ako pred šiestimi rokmi. Aj vtedy som držala v ruke papier, mala zaslzené oči a v hlave myšlienku, že prečo sa to deje práve mne?









