Adopcia trojročného dieťaťa ako stretnutie sŕdc
Ilustračné foto: pixabay
Ste mamou malého chlapčeka. Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?
Áno, sme rodičia Tobiaska, sama som ešte v úžase, že sa to "vyčarovalo" nám 😊. Boli sme roky šťastný bezdetný pár, spoznávali sme seba, svet a pomaly sa zabezpečovali. Postupom času sa nám začala myšlienka dieťaťa premietať niekde na "pozadí", neskôr som pátrala po mojej rodinnej anamnéze kde som zistila že zdravotné riziká ktoré hrozia môjmu bio dieťaťu nie sú dobré vyhliadkovo do budúcna ani preň, ani pre mňa, ani pre rodinu, i keď lekári nám dali možnosti my sme si vybrali inú cestu. Manžel ma plne podporoval bez výhrad. Ale vedeli sme že chceme deti. Jedného dňa som šla k novej kaderníčke, a ako každá žena z dlhej chvíľky posťažuje sa na to - či ono a tak začala svoj príbeh že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dozvedela sa to nevhodne. Samozrejme som začala "krížový" výsluch, ako to prebieha tá adopcia, čo to obnáša a podobne... Nakoľko sme adopciu poznali maximálne z televízie. Keď mi povedala postup tak som sa úplne čudovala, že je to trocha byrokracie pár sedení a potom sa čaká- celkom ľahko to znelo... v konečnom dôsledku i bolo. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s informáciami s manželom, lebo vo mne boli zmiešané pocity. Úplne som si nebola istá a mala som aj neistotu, manželovi som teda vyrozprávala nové informácie a jeho okamžitá odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu, odznela:
"Ideme do toho zlato... veď na toto sme my čakali"
Na druhý deň ráno a teda 21. 02. 2020 sme zatelefonovali na Úrad práce sociálnych veci a rodiny, aby sme zistili kde začať, dostali sme pozvanie na prvé sedenie a to dňa 25.02. 2020 (v deň mojich narodenín).
Ako dlho trvalo od podania žiadosti,
kým u vás zazvonil kúzelný telefón? V požiadavkách ste mali vek dieťaťa do 4
rokov. Nemali ste obavy priviesť si domov staršie dieťa?
V požiadavkách sme uviedli, že chceme deti od 3-5 rokov, súrodencov alebo dvojičky, ale pani nám poradila na základe toho, že nás viac spoznala, že zvládneme aj novorodencov. Sme mladí a tak sme uviedli od 0-4 jedno a viac detí 😊
Vlastne sme mali obavy skôr z adopcie novorodenca ako staršieho dieťaťa...
Skúsenosti toho času sme mali z krstných detí, ktoré máme na opačnom konci Slovenska vo veku 4, 8, 11 rokov a tie sme si brávali na prázdniny stále od toho 2,5-3 roka života... preto sme čerpali ako takú "skúsenosť"
Žiadosť sme podali 25.02.2020 o začatie prípravy, prípravu sme začali v júni a ukončili začiatkom septembra, ale posudok sme dostali až v októbri a teda niekedy koncom novembra 2020 nás zapísali do zoznamu žiadateľov a začali sme proces čakania. Až kým sme raz 28.03.2021 poobede sedeli na terase v krásny slnečný deň, plánovali sme Veľkú noc so šálkou kávy, keď na mobile o 15:25 hod. zazvonil telefón uložený ako ÚPSVARSR TT- pozreli sme na seba s manželom "hádam nechýba nejaký papier".. Dvihla som a pani sa nás milo pýta čo robíme aktuálne, či sa niečo zmenilo... Lebo má pre nás trojročného chlapčeka, ktorý sa narodil pre nás podľa jej názoru. Manžel jej kričí "berieme" 😊 ja som zopakovala odpoveď manžela ... (dohodli sme sa s pani na stretnutí i keď sme tvrdili že do 20 minút vieme byť u nej v kancelárii s úsmevom nás odklonila na zajtrajšie ráno a teda 29.03.2021, kedy nám ukáže zložku). Keď som zložila telefón, absolútne sme nemali šajnu čo sme predtým riešili, Veľká noc stratila dôležitosť, obvolali sme rodičov, že sa ideme pozrieť na zložku... a ten deň nemal konca kraja... Ráno sme o 8 mali mať stretnutie, no na parkovisku pred budovou sme boli už o 7 hodine 😊 Takže trvalo to presne 4 mesiace a 13 dní.
Aké to bolo, keď ste si ho priniesli
domov? Ako sa vám zmenil život?
Nečakané, úžasné dokonalé a zároveň nepripravené 😊 Vedeli sme, že to bude zmena, že to zmení nás a náš život, čakali sme, že to tak bude tak a asi preto nám to prebieha tak bez problémov... Postupom dní sme odsledovali, že Tobi je automatický, povieme "ideme papať" a on papá, "ideme spinkať" a spinká.
Chýbalo tomu detské uvoľnenie, truc či aspoň nejaká reakcia prirodzenosti...
Tak sme mu dali priestor: "Tobko už si unavený ? Môžeme ísť spinkať, lebo čas je ideálny... " a začal postupne reagovať tak ako dieťa má 😊 Občas truc, inokedy sám ordinoval, no premenil sa na štandardné dieťatko. Keď som čítala príbehy o postupoch kým adoptívne dieťatko prišlo do domácnosti tak som očakávala nekonečný príbeh stretnutí a adaptácií a preto sme sa neplašili s nákupmi ani žiadnou prípravou. Zhodou okolností ale tú sme si uvedomili až odstupom času, sme koncom februára 2021 dali prerobiť voľnú izbu na prípravu detskej izby v malom rozsahu, len osviežiť steny, vymeniť podlahy a vstavanú skriňu (skriňa mala termín dodania 10.4.2021 taký základ). A teda po oboznámení sa so zložkou nasledovalo prvé stretnutie 8.4. 2021 v DED (opíšem nižšie). V ten deň, keďže prebehlo všetko ako má byť, sa zvrtlo niekoľko veci naraz a to, že profesionálni rodičia, ktorý Tobka doniesli k nám, museli požičať detskú autosedačku, lebo sme si ho mohli vziať okamžite na základe pandemickej situácie, atď. ... Takže sme si ho doniesli domov ako taký krehký sklenený poklad, sme ho oboznamovali s jeho novým domovom. Chodil si po svojom, ako keby tu vyrastal... Napapal sa, dali sme ho spať, predsa bol obed a deti spia... On naozaj zaspal a spal 3,5 hodiny od 12:30 do 16:00hod.
Celú dobu sme sedeli pred izbičkou a počúvali či dýcha, pri každom šuchu vyskočili, a čakali, čo bude...
Nemohli sme ani zavolať nikomu, lebo sme sa báli odísť, aby sme ho nezobudili... Potichu sme sa na seba s manželom neveriacky dívali, že čo sa to práve všetko udialo... Poobede sme podali hlásenie do DED, že je všetko v poriadku a tak i na druhý deň ráno... keď sa Tobko prebudil a napapal, tak sme šli k profi rodičom pre jeho veci, totižto tiež nemali na stretnutí zbalené nič, nečakali takúto situáciu.
Náš život bol stále krásny, dovolím si nás považovať za pár, ktorý si vie nájsť pozitívne v akejkoľvek situácií... život sa nám deje tak, ako sa má a my si vychutnávame všetko, čo nám príde do cesty 😊 Zažili sme výlety, dovolenky, kúpili sme si autá, dom, žili sme skromne, neskôr viac minuli úplne bežne, ako každý .. Skutočne, keď sa zamyslím, usmievam sa 😊 Ale teraz ... teraz to všetko predtým vôbec nemá význam...
Terajší život ako rodina je neporovnateľný s tým predtým... Krajší , bohatší, emocionálnejší,
strašne rýchlo nám beží čas dni letia doslova... V podstate sa nezmenil, žijeme, kde sme žili -len nábytok už nie je naleštený ako predtým a na podlahe už nie je čerstvá vôňa, na nábytku sa vystriedalo miesto fotiek z dovoleniek fotky so synom, miesto svietnikov na kožušinke pri kresle máme lego, v každej zásuvke či poličke v dome nájdem istotne autíčko, hračkársku pištoľ alebo nejakú hračku, žehlím a periem 3x viac. Zrušili sme v rámci kuchynskej linky skrinku na poháre na stopke - už to je skrinka na misky so Spidermanom, Paw Patrolové poháre, krabičky na jedlo s Mickey Mouseom, sáčky s dinosaurom, skriňa na potraviny sa zmenila na kúzelnú výrobňu sladkostí všakovakého druhu a počtu, v chladničke nesmie chýbať Monte a jahôdkový jogurt, syrové šnúrky... V priestore na fľaše Soda Streamu máme fľaše rôzneho typu so slamkami, zatláčacie , mačkacie, každú súrne potrebujeme, vonku v truhlici na vonkajšie vankúše máme striekacie pištole, bublifuky, vedierka, lopatky, bagre.. V záhrade okrem okrasných tráv, ktoré už ani nie je vidieť kvôli trampolíne, šmykľavke, bicykle , autokary, kolobežky, kosačky detské... Prácu máme rovnakú, len z tej mojej už letím domov, lebo ma chlapci čakajú a naopak manžel letí domov, lebo so synkom ide kosiť... 😊
Žijeme naďalej tak, ako sme žili- ostali nám priatelia, nakoľko sú to zhodou okolností bezdetní poštyridsiatnici s už nechodia na kávu ku mne a k manželovi pokecať, ale Dráčik dal do predaja nové auto, tak je nutné to s Tobim odtestovať, či doniesť nové šmakocinky, lebo Tobi istotne isto by "umrel" od hladu, keby mu nedoniesli za tašku všetkého na svete, pravidelne skoro každý týždeň a futbalovú loptu treba tiež odskúšať...Chodíme naďalej do kina, ale už si nepozrieme nový diel Šťastný Nový rok-dobro došli, ale na ježka Sonica, ideme do Bojníc nie sa vykúpať do wellnessu, ale do zoo, aby sme si kúpili magnetky a vyfotili sa pri každej opici a žirafe 😊 Papáme, čo sme papali, ale so zmenou, že nemáme textilne damaškové prestieranie, ale gumené s Kapitánom Amerika 😊
Do svojho syna ste sa zaľúbili na
prvý pohľad, aj keď niektoré mamičky si na nového človiečika musia dlhšie zvykať a postupne si k sebe hľadať cestu. Čo vám k tomu pomohlo, aby ste hneď pocítili
toľko lásky?
Ja neviem na túto otázku odpovedať aspoň kúsok realisticky, ale pokúsim sa. Už keď sme počuli, že je to chlapček, volá sa Tobiasko, má tri roky, už nám stískalo srdce, že vlastne aj sme chceli väčšie dieťatko...Potom keď sme ho zbadali na fotke s okuliarikmi, taký malý chrústik...A potom osobne, no asi to bolo aj z jeho strany veľká zásluha, lebo bol otvorený vzťahovej väzbe...v tomto smere sme nemali žiadny problém. Viete, na príprave nám vysvetľovala pani psychologička, ako to je s detičkami, keď sa tvária, že nechcú sa pripnúť a chcú a vysvetlila nám to tak krásne s pupočnou šnúrou, ktorú majú omotanú ešte okolo seba a ten jeden koniec, ktorý sa má prisať ku "vzťahovej osobe" - rodičovi, niektoré deti silno držia, schovávajú, nepustia až po dlhej dobe... Ale Tobi mal tú šnúru odmotanú a ten koniec nám pripol okamžite... ako sme sa zbadali. V miestnosti DED sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel do miestnosti s profi rodičmi (skvelí ľudia), a zoznámili nás, že : "Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť." a dali mi ho rovno do náručia,
on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul...
Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu... Neviem, ako sme sa posadili rovnako v kôpke... Ja som nemohla z neho spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký a manžel ten tam úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: "Treba cikať!" vzal ma za ruku a viedol ma na wc... spravili sme čo bolo treba. A ja som vedela, že toto takto má byť... oslovoval nás hneď mamina a tatino.. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu.
Ilustračné foto: pixabay
Mnohé adoptívne mamy prežívajú rôzne strachy a pochybnosti o sebe. Napríklad, či dokážu byť dobrou mamou, alebo či ich dieťa nebude náhodou ľúbiť bio matku viac ako ich, aj keď ju možno nikdy nestretlo. Ako to máte vy? Čo vám pomáha prekonávať momenty pochybnosti?
Strach mám strašný, denno-denne, pri každom rozhodnutí, pri každej vete ... lebo s istotou viem, že ho každá naša reakcia či spätná väzba absolútne formuje...
A naším cieľom je, aby sme vychovali dobrého a šťastného syna, ktorý sa k nám v dospelosti bude vracať sám od seba a s láskou...
Ale dodnes netuším, či to robíme správne, rola matky a otca je veľmi dôležitá a nedovolím si povedať, že vieme presne ako ju máme vykonávať...Ale snažíme sa robiť všetko najlepšie ako vieme...I keď je bežné, že keď už rozumieme novému obdobiu nášho synka, zaručene o pár dní príde nové obdobie, ktorému zas nebudeme rozumieť. Ale nie preto, že je adoptovaný, ale preto, že je bežné dieťa, ktoré sa vyvíja a formuje sa mu osobnosť😊 Absolútne som pochybovala o sebe a o tom, či to viem, ale manžel ma neustále ubezpečuje od samého začiatku, že sme skvelí rodičia, že robíme všetko najlepšie, ako sa len dá a že nemám premýšľať, či to robím dobre alebo nie "Veď sa pozri na malého, zbožňuje nás a je šťastný..." to je odpoveď na moje myšlienky o tom, či som dobrá mama.
Pochybnosti o láske medzi nami a synom nemám, viem že ho milujeme, viem, že miluje on nás... Viem, že sa v živote môže stať hocičo, ale teraz mu dám všetky city, ktoré mám a keď sa rozhodne inak, budem dúfať, že bude šťastný... O to nám ide, aby bol šťastný...
Téma bio matky je citlivá otázka. Ľúbite vášho syna ako vlastného, ale faktom zostáva, že ho porodila iná žena. Ako sa o tejto téme u vás rozprávate?
Nakoľko má synček len 4 roky, tak sme na tom tak, že slovo adopcia používame v slovníku bežne, ale nie príliš často. Chceme aby to nebolo tabuizované, ale nie aby to bolo rutinné... Hovoríme o bruškovej mamke a srdiečkovej. Jeho matka je aká je, ale teda osobne o nej hovoríme len v nutnosti a vykresľujem ju neutrálne,
nechcem, aby si myslel, že ho nechcela, ale nechcem ani, aby si myslel, že ho nemohla mať a chcela.
Takže zlatá stredná cesta neutrálnosti. Ohľadom na vek prispôsobujeme slovník v danej téme. Chcem, aby mal jasno, odkiaľ je a ako to prebehlo, ale všetko postupne pomaly.
Sú v bežnom živote nejaké situácie, ktoré sú pre adoptované dieťa, či rodičov obzvlášť náročné, alebo vás zaskočili? Napríklad reakcie okolia, učiteľov...
Určite sú, ale zatiaľ sme sa nestretli s touto situáciou, okolie nás podporuje a rodina tiež, skôr ma zaskočilo ako nápomocný pri byrokratických veciach nám boli dámy z ÚPSVaRSR- veľmi sa nám snažili uľahčiť celý postup-teda ešte nie sme na konci, ale zatiaľ sme veľmi spokojní..
Čo sa týka vzťahu medzi nami, bolo skôr ťažké pochopiť keď Tobko mal obdobia "nie" , alebo trucovité, ale nie na základe procesu adopcie, ale normálne vývinová časť formovania osobnosti. V tom čase v rovnakom veku to začalo i u krstnej dcéry, takže preto sme sa ukľudnili, že takto to teraz bude normálne prebiehať, ako u každého dieťaťa. 😊
Ako hovoríte, váš manžel je v celom
procese o krok pred vami. Priblížte nám to v praxi. Aké to pre vás je, mať takú podporu zo strany manžela?
Bez môjho manžela by som to nezvládla, je veľkou podporou, je veľkou pomocou, a je veľkým otcom a manželom. Je pravdou, že neustále v našom vzťahu je úžasný v role partnera, manžela, priateľa ale v role otca je na "domácej pôde". Už pri prvej zmienke o adopcii, keď som ho informovala o debate s kaderníčkou, hneď vedel, že to je CESTA a tým ma ubezpečil.
Okamžite z nás spravil tím už od prvého dňa,
kedy sa Tobko pýtal, či ide papať párky alebo polievočku, tak pri
odpovedaní mu, že polievočka je dôležitejšia, sa pozeral na mňa, či je to
odpoveď, ktorú sme chceli použiť 😊 Banalita...ale úžasné
gesto... Krok predo mnou som mala namysli, že som nečakala, že až tak obháji
svoje miesto. Veľmi milo som prekvapená a šťastná, absolútne sa vie
rovnako postarať ako ja o malého v prípade mojej neprítomnosti.
Vie kde má malý tričká, v ktorej časti skrine nohavice (i keď mi
Tobi nažaluje potom, že:" Mamina, ale tatino nedal Tobkovi tielko!") :-D Idú spolu na nákup, vybavia čo treba... Je to na nezaplatenie že nie som
rodičom len ja, ale sme dvaja...
Foto: pixabay
Adopcia bola pre vás vítaná možnosť,
nie posledná možnosť - vysvetlite prosím viac.
Už v prvej otázke som odpovedala z časti a to tak, že vlastne keď sme sa pohrávali s myšlienkou stať sa rodinou, začala som pátrať po anamnéze mojej a manželovej... Chcela som byť pripravená, nakoľko v rodine máme genetické predispozície...A tak sme prestali pátrať, riešiť lekárov a ďalšie možné riešenia, ktoré nám poskytovali ako podporu. Vraveli sme si: teraz si dajme pauzu, uvidíme, čo príde... a prišlo ako blesk z jasného neba 😊 Ak by sme si rozmysleli, môžeme ísť do biologického procesu, ale treba byť rozumný... Veď my máme syna a sme rodičmi už 😊
Dokonca ste si užívali aj proces
prípravy. Prezraďte, čo vám pomáha zvládať celú situáciu tak pozitívne?
Myslím si, že je to o nastavení hlavy - nasávať, čo príde a brať to ako to je, nesnažiť sa upravovať všetko na svoj obraz...
My sme vedeli, že je to cesta k dieťatku, ktorou treba prejsť...
Tak sme sa snažili nasať všetko, čo sa dalo... Chodili sme raz týždenne na sedenia a tešili sa, mali sme veľmi príjemnú pani psychologičku, sedenia boli uvoľnené a priateľské... Pýtali sme sa, radila nám, zasmiali sme sa a na konci poplakali... Po každom sedení sme si cestou domov s manželom dali šálku kávy, on čaju a vynikajúci párok v rožku na nemenovanej benzínke 😊 Spravili sme si zo situácie rituál... Tam sme si porozprávali, čo sme sa dozvedeli a dalo nám to veľa... Skutočne sme použili v praxi rady ...
Ako je to dnes, keď už máte synčeka
doma niekoľko rokov? Ako sa prejavuje napríklad to, že žil prvé tri roky mimo
vašej rodiny? Ako ho prijala vaša širšia rodina?
Synček je doma zatiaľ rok, nevidíme žiadnu traumu, myslím že v dobe, keď odišiel zo zlých podmienok, bola doba, kedy si nepamätal nič, teda mal 2 roky na naše šťastie. Naozaj máme pocit ako by sme sním boli od počatia... akurát si začína všímať, že nemáme fotky ako bábätka, tak si vybral jednu po synovcovi a nazval ju Tobiaskom - je užasný.
Rodina a priatelia... Neviem, čím sme si zaslúžili tento život týchto ľudí, ale takú intenzívnu podporu, akú sme dostávali, ťažko opísať... Prežívali všetko s nami od prvej minúty, kedy sme im povedali, že sa vôbec ideme informovať...Boli pri všetkom...
Babky a dedkovia sú kandidáti na starých rodičov roka- dávajú mu všetko, absolútny pocit istoty a bezpečia a lásky a učia ho to, čo nevieme my...
Strýkovia a tety si ho užívajú ako sa dá, a priatelia, no to je kapitola sama o sebe, sú skvelí, každý sa nazýva krstným rodičom číslo 3,4,5,6. Sú tu pri nás, pripravení kedykoľvek pomôcť či postrážiť či zaujať miesto zodpovednej dospelej osoby (výber škôlky bol zážitkom, poviem Vám).
Tobiasko je silná osobnosť, je milý a láskavý, rečník a rozumný chlapček, keď ideme po ulici každého pozdraví a opýta sa "Ako máte?" a tak sa z 20 minútovej prechádzky stáva aj hodinová 😊Zaujíma sa o ľudí a ľudia ho majú veľmi radi zato... Má veľmi pekné vzťahy s rodinou, priateľmi a okolím...
Ilustračné foto: pixabay
Čo by ste odporučili iným rodičom? (napr. zhrnúť do 5 bodov)
Neviem či som v pozícii, kedy už môžem odporúčať, všetka naša snaha sa bude dať zhodnotiť tak o 30 rokov počítam 😊 Ale teda z osobnej skúsenosti určite radím:
Odporúčam žiť naplno, aj keď ešte len čakáte v zozname čakateľov, nezabudnite, že ste manželia, šťastní a užite si každú voľnú minútu tak, ako vám to len situácia dovolí. Choďte na dospelácku večeru, na dospelácky wellness, na dospelácky film do kina
Otvoriť si myseľ pre veci a situácie aké sú a užiť si ich...Nemeniť nič na svoj obraz.
Keď máte sedenia, užite si ich, naozaj sa tam dozviete informácie, ktoré možno nepoužijete, ale keď môže prísť chvíľa na ktorú budete pripravení vďaka tomu...
Nedržať sa "štandardov", že dieťa má spať veď je 19:30, že má mať slovník 1000 slov, že bicyklovať by už mohol... Absolútne to nemá čo robiť v prioritách a nedajbože s tým strácať čas... Bola som spočiatku frustrovaná, že mama má mať navarené, upratané, vyžehlené, okná umyté, atď.. Robila som to po nociach, aby som cez deň mohla byť plne s Tobkom, ale potom som nemala energiu ráno... A toto bol môj taký boj vnútorný, s ktorým som sa vysporiadala spolu s manželom. Sám navrhol, že takto nemôžem fungovať, že spolu spravíme, čo treba a tak...
A užite si každú minútu a každé gesto s dieťatkom ... Čas tak hrozne letí...
Ktoré knižky na tému adopcie, či už pre dospelých alebo deti vám boli doteraz nápomocné a odporučili by ste ich aj iným?
Poviem pravdu, osobne som zdravotná sestra a počas štúdia na VŠ som mala semester detskej psychológie a to bola asi jediná príprava. Nechcem znieť lajdácky, ale pre možný výskyt traumy nás školila psychologička, ktorá nám poskytla vedenie aj pri dieťatku ak budeme potrebovať... A preto som cítila odbornú podporu a nemala potrebu dohľadať, čo ak niečo bude... Prvá oficiálna kniha s témou adopcie je tá od vás, aktuálne si ju čítame každý večer a Tobko si prosí o zajačikovi príbehy.
Pýtala sa Michaela Ray, odpovedala maminka adoptovaného chlapčeka, ktorá nechce byť menovaná :-) Foto ilustračné.
