Viktor Vincze o adopcii syna Maxíka
Ty si ako jeden z mála mužov otvoril tému mužskej neplodnosti. Už si o tom veľa rozprával, ale mám inú otázku. Vy máte adoptovaného syna Maxíka. Prečo ste išli cestou adopcie a nie IVF?
Teda umelého oplodnenia. Mali sme o tom rozsiahle debaty – nielen o metódach, ale aj o tom, či vôbec. My sme si kládli otázku, aké by to bolo, keby sme nikdy nemali žiadne deti – ani adoptované, ani z IVF, ani biologické.
Snažili sme sa najprv prijať túto alternatívu života. Uvedomili sme si, že tlak, ktorý cítime, je viac náš problém než problém spoločnosti. Spoločnosť nám len zrkadlila, že nie sme sami so sebou v tejto veci vyrovnaní. Preto sme sa chceli v prvom rade zmieriť s tým, že možno deti mať nebudeme.
A keď sme k tomuto stavu úprimne dospeli, otvorili sa nám možnosti. Mohli sme uvažovať o rôznych metódach slobodne, bez fixácie, že musíme mať biologické dieťa.
Zo všetkých možností sme najviac cítili, že adopcia je nám najbližšia. Nie preto, že by sme mali niečo proti IVF. Dokonca sme boli aj na jednom zákroku... Vlastne neviem, či o tom môžem hovoriť.
To si mi ešte nehovoril.
Ale myslím, že to Adelka spomínala. Dúfam, že áno. (smiech)
Nebol to žiaden invazívny zákrok. Je to taký predstupeň. Možno to ľudia, ktorí to nezažili, nepoznajú. IVF je invazívne, ale toto nie. Ide o to, že sa do maternice vložia iba spermie.
Inseminácia.
Presne. Aj mne to tak povedali. Predstavil som si pritom nejaký veterinárny vesmír – vydesilo ma to. Nevedel som, ako to prebieha, nemal som žiadne informácie. Ale áno, podstúpili sme insemináciu. Ja som bol vo vedľajšej miestnosti s pohárikom a niekto iný priamo inseminoval. (smiech)
Nebolo to úspešné. A vraj to ani nebolo veľmi príjemné.
Inak, má to aj pomerne nízku úspešnosť.
Áno, jasné. To bolo celé také, že vyskúšajme. A potom sme sa vlastne vrátili k tomu, čo som hovoril predtým. Že adopcia bola verzia, v ktorej sme sa cítili najlepšie. Už sú tu deti, ktoré sa narodili, a ak máme byť my ich budúcou rodinou, tak to poďme vyskúšať.
Ako sa robí takéto rozhodnutie? Či mať, alebo nemať deti, či si adoptovať? Čo tam vlastne na sebe skúmaš?
Skúmaš, či ťa vyrušuje predstava, že by sa to nikdy nestalo. A ak ťa vyrušuje, tak ešte nie si vyrovnaná sama so sebou.
Nie je to o dieťati, rodine či spoločnosti, ktorá tlačí – je to o tebe. Ja to mám tak aj v iných oblastiach života.
Spomeňme Markízu. Aj dnes dostávam otázky: Aké to je, že už nie si v televízii? Jasné, je mi to ľúto, mal som rád tú značku aj kolektív. Ale nedefinuje ma, že som bol v Markíze. Rovnako ako ma nedefinuje to, že zrazu mám dieťa.
Nemáš na tom založenú svoju existenciu.
Presne tak. Zmysel môjho života je samotný život. Som ochotný a veľmi rád prijímam podnety, ktoré ma formujú a posúvajú – vrátane dieťaťa, ktoré je extrémne náročný posun.
Alebo práca, ktorá vie byť tiež náročná skúsenosť. Takto sa na to pozerám. Hodnotu hľadám v sebe, nie v okolí. Pretože väčšinou tie veci zvonka šťastie neprinesú.
Vy ste prešli celým adopčným procesom. Čo je na tom najťažšie? Spomínam si, že ste hovorili o nejakom bizarnom filme, čo vám tam pustili. Pamätám si to dobre?
Áno. Ak by ste si chceli niekedy osvojiť dieťa – a touto cestou vás k tomu vyzývam – súčasťou je povinná príprava. Štát posudzuje, či ste na to kvalifikovaní. Je to super, lebo nikto nás neučí byť rodičmi.
Ja by som takúto prípravu odporučil aj biologickým rodičom. Nie je to o dieťati, ale o vás samých a o vzťahu.
Súčasťou bolo video – veľmi staré, čiernobiele, zrejme z 50. alebo 60. rokov. Myslím, že tam boli opice. Princípom bolo ukázať, že dieťa, ktoré je osamotené, môže nadviazať silný vzťah s kýmkoľvek, kto mu dá dostatočnú opateru. U opíc to bolo jedlo a dotyk. Ukazovali, že vzťah sa dá vybudovať nanovo, aj keď nie si biologický rodič.
A čo vám to dalo? Často hovoríš, že by si tú prípravu odporučil každému. Čo ste sa tam vlastne naučili o sebe?
Všetko. Odhaľuješ, ako si vyrástol, aké vzorce si nesieš z domu, zo vzťahov, kde sa nachádzaš dnes ako partner a ako jedinec. V tej príprave ide len minimálne o dieťa – väčšinou ide o vás dvoch. My sme sa s Adelkou spoznali oveľa hlbšie. Riešili sme témy, ktoré by sme za normálnych okolností nikdy nerozoberali.
Pamätám si cvičenie – mali sme napísať našu prvú spomienku z detstva. Ja som napísal svoju, Adelka svoju. A oni nám vysvetlili, že tieto spomienky silno definujú to, kým sme dnes. Dokonca ani nemusia byť naozaj prvé – ale ty ich za prvé považuješ, a preto ťa formujú. Vtedy som v Adelke uvidel niečo, čo som si predtým nevšimol, a ona vo mne tiež. Bola to skvelá skúsenosť.
A potom ste boli na čakačke a zavolali vám. Máme tu chlapčeka, príďte si pozrieť spis.
Funguje to tak, že zavolajú, že majú dieťa. Prídeš, pozrieš si spis – zdravotný stav, info o biologických rodičoch, miesto narodenia. Fotografie, videá. Pamätám si, že keď som prvýkrát videl fotky, úplne ma to neoslovilo.
Možno to znie cynicky, ale na to nás pripravovali. Dieťa sa vám musí páčiť, musíte cítiť spojenie. Ak nie, treba to odmietnuť, lebo neskôr to bude problém. Ale hovoril som si, že možno sú to staršie fotky a že deti sa menia každý týždeň.
Najmä v prvých mesiacoch, niektoré deti vyzerajú ako ufóni.
Presne to som si hovoril. (smiech)
Ale keď sme sa stretli prvýkrát, stalo sa to okamžite. Boli sme pripravení aj na to, že sa to nemusí stať, prípadne sa to stane len jednému z nás.
Vy ste mali vysporiadané, že nemáte vesmír postavený na tom, že musíte mať dieťa. Ale sú páry, ktoré veľmi túžia mať dieťa. A predstav si, že tam prídu, jednému to klikne a druhému nie. To musí byť veľmi náročná situácia, nie?
Určite áno. Práve preto tomu predchádza príprava. Väčšina ľudí prichádza do systému preto, lebo nemôžu mať vlastné dieťa. Čiže pravdepodobnosť, že túžba je silnejšia ako rácio, je vyššia.
A psychologička nám od prvého dňa hovorila: "Môže sa stať, že jednému to klikne a druhému nie. A vtedy ten, komu to kliklo, musí povedať – počkáme ďalej." Lebo inak je to rozbuška pre veľa problémov. V našom prípade sa to nestalo.
A nemôže sa stať, že ten druhý na to jednoducho len neskôr naskočí?
Nikto to takto nikdy neopisoval. Možno sa to niekedy stane, ale zdravší model je radšej čakať. Poznáme príbehy, kde ľudia čakali až na piate dieťa. Vieš si to predstaviť? Štyri odmietneš, začneš si hovoriť: "Problém je asi vo mne, pre mňa dieťa neexistuje."
A potom príde piate a zrazu to obom klikne. A je to krásny moment. Nikdy nezabudnem, keď sme po prvom stretnutí sadli do auta, pozreli sa na seba a povedali: "Asi budeme rodičia." A boli sme.
Vy ste sa potom stretávali s Maxíkom viackrát v jeho profesionálnej rodine. A potom prišiel bod, že ide k vám domov.
Áno.
Mal štyri a pol mesiaca, nie?
Približne tak.
Ale ešte predtým – mám si naozaj predstaviť, že k vám chodila sociálka kontrolovať, či máte pripravenú detskú izbu pre Maxíka?
Áno. Tá pani bola rovnako prekvapená ako teraz ty. Sedela u nás na gauči, veľmi milá, prišla električkou a hovorila: "Musím vidieť, či máte kúpeľňu." A my sme mali práve prerobený byt.
Čerstvo prerobený.
Áno, ale ona ho ešte nevidela, lebo prerábka sa ťahala dlho. Tak prišla, pozrela kúpeľňu, kuchyňu, spísala formality, lebo to musela mať v zázname. Sedela na gauči, dala si kávu, pozrela sa okolo. Čiže u nás to bolo úplne klasické, ako to býva u všetkých ostatných párov. Aj vďaka tomu to bolo miestami až zábavné.
A potom prišiel bod, že Maxík ide k vám. Ako vyzeral prvý deň a prvá noc?
Ako si povedala, ešte predtým sme sa s ním stretli niekoľkokrát v profesionálnej rodine, kam bol zverený po narodení.
To sú vlastne zamestnanci centra pre rodiny s deťmi – náhrada bývalých dojčenských ústavov. Je to krásne prostredie, mali sme šťastie na skvelú rodinu, za čo im ďakujeme. Tam sme sa učili úplné základy – ako sa kúpe dieťa. My sme nikdy predtým dieťa nedržali.
To sa ti stane, aj keď sa ti narodí vlastné dieťa.
Jasné, ale je rozdiel, keď si v cudzom dome, v kúpeľni, a sleduješ, ako to robia. Bol som tam ako žiak: "Aha, teraz na chrbátik. Adelka, sleduj." Bolo to trochu bizarné.
No a potom ho k nám priniesli pracovníčky. Sadli si tri na gauč, položili sme Maxíka pod hrazdičku na zemi a len sme pozerali: "A toto už bude navždy? A vy ho tu teraz necháte?" A, samozrejme, sa plakalo, bol to stres, ale aj veľmi milý moment.
To je jasné, veď to je obrovský stres.
Je to, ako keď si donesieš dieťa z pôrodnice – len s tým rozdielom, že ty si tehotná deväť mesiacov a vieš, že sa to stane. My sme sa to dozvedeli tri týždne predtým. A zrazu sme nemali ani prerobený byt, ani postieľku, rýchlo sme zháňali oblečenie. A zrazu je tu. Keď pracovníčky odišli, už ti nikto nepomôže.
No a dámy odišli?
Dámy odišli a my sme sa začali starať. A keďže sa u nás nedojčilo, museli sme si poradiť inak.
On bol od začiatku strašne zlatý. Keď k nám prišiel, dokonca pár týždňov prespal celú noc, bol taký v pohode. Potom sa to, samozrejme, zlomilo a servus. Ale celkovo sme s ním nemali až tak veľa roboty, len sme sa to museli naučiť. Rodičovstvo je náročná disciplína, či je to biologické dieťa, alebo osvojené. Je to ťažké.
Adelka to opisovala v jednom rozhovore takto: "V deň, keď k nám prišiel, som musela ešte pre Slovenský rozhlas nahrať silvestrovské spojky. Bola som s ním dve hodiny a musela som odísť. Bola som z toho úplne emočne rozsekaná. Keď som sa z toho hihi-haha vrátila, tri dni som sa opúšťala, čítala som príručky, kontrolovala, či dýcha, či neumrel. Úplné paniky."
Mali sme aj taký ten alarm na postieľke, vy ste mali?
Nie, lebo odborníci to neodporúčajú.
Super. No poviem ti, že vždy, keď som ho vybral a zabudol som ho vypnúť, takmer som dostal infarkt. Možno preto to neodporúčajú – nie kvôli tomu, či to funguje, alebo nie, ale preto, že rodič infarktuje každý týždeň.
Čiže vlastne ste to mali úplne ako bežní rodičia.
Áno.
V podstate štandardné.
Len bez tých deviatich mesiacov prípravy.
Ktoré aj tak nie sú prípravou. Nedá sa na to pripraviť, len vieš, že sa to udeje.
Tak dobre, pardon, ja som to považoval za prípravu – že ideme kúpiť postieľku, lebo sa to stane.
To bol december a potom sme šli na silvestrovskú chatu.
Aká silvestrovská chata? Vy ste boli u nás už prvý večer, keď k nám prišiel.
Boli, boli.
Videli ste ho prvýkrát – v nahote, vo vani. Neviem, či si nerobila fotky. Robila si, však? Niekde ich ešte máme. A my sme mu nechali zapnutú kameru tam, kde spal, aj mikrofón z obývačky. Takže chudák počúval všetky naše konverzácie o ňom, keď spal. Ale zatiaľ sa nesťažoval.
A potom sme šli na chatu, kde nás bolo asi dvadsať, väčšina tvojich kamarátov zo Šale. Vždy, keď ide človek niekam s Vinczeovcami, môžeme sa rozlúčiť s pokojným rozhovorom. Nie kvôli Maxíkovi, ale pre to, že stále niekto príde a chce sa odfotiť s Adelou. A boli sme v jednom rezorte a neustále za nami chodili ľudia a pýtali sa, koho je to bábätko. Pamätám si, že som bola nervózna ešte aj za vás. Vy ste nechceli klamať, ale nemohli ste povedať pravdu. A vznikali dosť bizarné situácie. Jedna dokonca eskalovala tak, že som tú pani "odpálkovala", lebo už som to nevydržala. To muselo byť pre vás stresujúce, nie?
Nebolo. Stresujúce bolo skôr to, že veľa ľudí považovalo iných ľudí v našej spoločnosti za rodičov. Keď kamarátka tlačila kočík a my sme išli vedľa, ani im nenapadlo, že by to mohlo byť naše dieťa.
A tak sa pýtali kamarátov a kamarátky. A oni už boli naučení hovoriť: "Hej, hej, je to moje, v pohode." Takže nebolo to pre mňa stresujúce. Človek, ktorý pracuje v televízii, je zvyknutý na pozornosť. Toto bolo citlivejšie, ale dalo sa to obslúžiť.
Viktor, to bola asi prvá adopcia na Slovensku takéhoto známeho páru, nie?
Áno, sociálne pracovníčky a celé okolie hovorili, že je to špecifický prípad.
A ako ste to riešili? Predpokladám, že ste mali s nimi rozhovory, lebo to nebola bežná situácia – ani pre dieťa, ani pre vás, ani pre sociálne pracovníčky, ani pre sudkyňu.
Od začiatku sme vedeli, že sa nebudeme schovávať. My taký život nežijeme. Ani predtým sme sa s Adelou nikde neschovávali, keď sme spolu začali chodiť. Len to ľuďom prišlo absurdné, tak im ani neprišlo na um, že by sme mohli byť spolu. A rovnako sme vedeli, že nebudeme žiť v kuklách a kapucniach, utekať do garáže.
Ale vedeli sme aj to, že dieťa nebudeme vystavovať na obdiv. Jediná debata bola o bulvári. A s bulvárom máme korektné vzťahy. Dohodli sme sa. Foťte si nás kde chcete, ale jeho neukazujte. A funguje to dodnes. Raz sa stala nehoda, že niečo omylom zverejnili, ale to bolo len z diaľky. Celkovo to funguje a som za to bulváru vďačný.
Z vlastnej skúsenosti hovorím, že tie prvé mesiace skúmaš, či je dieťa v poriadku.
No, či žije. To je základ.
Viem si predstaviť, že najmä keď nemáš podrobnosti o tom, čo má biologická matka za sebou, môže to byť ďalší stres. Pamätám si blog bývalej poslankyne SaS Natálie Blahovej. Ona má adoptovanú dcéru a blogovala o tom. Snažila sa presadiť, aby sa adopcia oficiálne umožnila už od troch mesiacov, nie až od šiestich, lebo tie mesiace sú kľúčové a dieťa zbytočne stráca čas. Nepodarilo sa jej to presadiť. V jednom blogu písala, že keď si adoptovali dcérku Betku, nevedela, či bude v poriadku. Vtedy bola situácia iná – dieťa bolo v detskom domove starého typu, zanedbané, v šiestich mesiacoch nerobilo veci, ktoré by malo. Bolo deprivované, nikto sa mu nevenoval. Nevedela, či nemá vážne mentálne poškodenie, či je vlastne okej. Toto je stres, ktorý ste museli mať aj vy – keď máš doma bábätko a nevieš, či je úplne v poriadku.
Ten stres sme mali. To je vlastne jedna z častí prípravy. Rodičia, ktorí si osvojujú – poviem to pejoratívne – cudzie deti, do toho často vstupujú s automatickým strachom.
Ešte sa nič nestalo, a oni už majú obavy. Každý prejav, ktorý sa im nezdá, si vysvetľujú: aha, už to začína, je to preto, že je adoptované. A to je niečo, s čím človek musí pracovať, lebo vo väčšine prípadov to nie je pravda. Ľudia si túto realitu sami vytvárajú.
Keď si predstavím svoje detstvo, veľmi ľahko by sa na mňa dalo ukazovať a hovoriť: to je preto, že je adoptovaný – keby som bol. Čiže áno, na začiatku riešiš, či je všetko v poriadku. Pri adopcii často nevieš, ako prebiehalo tehotenstvo, čo je za tým. To nie je odsledované. Je prirodzené mať obavy. Nekritizujem to, len hovorím, že treba si to uvedomiť.
A pracovať s tým.
Presne tak. To je celé.
Ľudia možno o tebe nevedia, že ty miluješ pravidlá. Si veľmi štruktúrovaný človek. Dokážeš sa pre pravidlá v spoločenskej hre aj brutálne pohádať. To nekritizujem, len konštatujem. Ako si prežíval tie formálne pravidlá adopcie?
Super. Aby som vysvetlil – ja mám do istej miery rád byrokraciu. Nie pre papierovačky, ale preto, že za ňou je často nejaký zmysel. Je jasné, že všetci si rozumieme, veci majú postup.
V lietaní je to úplne najviditeľnejšie – na všetko je manuál, postup, preto je to také bezpečné. Pravidlá majú zmysel. Netvrdím, že som nikdy žiadne neporušil, to nie. Ale mám k nim vzťah. Spoločenské hry sa majú hrať tak, ako ich niekto vymyslel.
No a teraz k adopcii.
Áno, ten proces bol oveľa zdĺhavejší a komplikovanejší, ako by mal byť.
A pritom tam sú lehoty, lebo ide o deti.
Presne. Najväčší problém systému je, že všetko dlho trvá. A dieťa medzitým rastie a nevyvíja sa tak, ako by malo.
Presne ako si hovorila o prípade pani Blahovej – to sme do istej miery zažili aj my. Veľmi dlho sme na všetko čakali. Napríklad – keby sme to neboli my, dieťa, ktoré je uvoľnené na adopciu, ale ešte nie je právne voľné, nemôže byť nikomu zverené. A rodič teda nemôže ísť na materskú.
Hoci už máš doma to dieťa.
Áno, my sme to mali tak, že hneď, ako sa Maxík narodil, podali návrh, aby mohol byť právne voľný. Nestalo sa to trištvrte roka. Keby sme to neboli my, bežný človek by si nemohol dovoliť mať dieťa doma – bez výplaty, materskej, peňazí. To by nemalo trvať tak dlho.
Toto nie je kritika konkrétneho sudcu, ale systému. Rodinné súdy majú veľa práce, ale rozvody môžu počkať. No dieťa potrebuje okamžitú starostlivosť. Ten čas pol roka po narodení je najdôležitejší a dieťa potrebuje rodiča.
Čo bolo spätne pre teba v celom procese najťažšie?
Nájsť seba ako otca – kto som, aký chcem byť, čo je vo mne dysfunkčné alebo problematické. Deti odhalia najväčšie pravdy o nás a ja ich odhaľujem každý deň. Snažím sa s tým pracovať, lebo je to ťažké. Vidím, čo je vo mne, a nechcem to prenášať na Maxíka. Dennodenne pracujem so sebou ako s človekom a otcom.
Mali ste v rodine u niekoho problém s tým, že Maxík je adoptovaný?
Museli sme to riešiť, nie zásadne, ale v úvode boli zvýšené obočia. U niektorých členov rodiny to trvalo dlhšie. Našťastie, dnes je to v poriadku. Chceme ukazovať, že inakosť nie je problém. Rodina si Maxíka nakoniec zamilovala – ako bábätko aj väčšie dieťa. Je krásne sledovať, ako si s ním hrajú.
Ty si veľmi poriadkumilovný. Ako to dieťa narúša?
Upratujem. Aj teraz som upratal linku, lebo boli fľaky. S Maxíkom akceptujem priebežný neporiadok – autíčka, hra, veci po byte. Ale keď ide spať, neodídem spať, kým nie je poriadok. Upratujem každý večer.
Vyrušuje ťa to?
Áno, viem, že ak ráno vstávam a je neporiadok, nie som spokojný. Nejde o večer, ale o to, že sa chcem ráno zobudiť do pekného bytu. Nie je to trauma, len preferencia.
Ten proces adopcie je taký, že keďže dieťa stratilo pôvodnú väzbu, muselo si vytvoriť silnú väzbu na jedného z vás. U vás to bolo na Adelku.
Áno, väčšinou je to matka.
To musí byť pre muža náročné.
Ale aj pre matku je to intenzívne. U osvojených detí to býva ešte náročnejšie, lebo telo si pamätá traumu z odlúčenia, aj keď si dieťa nič nepamätá vedome. Musíme o tom vedieť a pracovať s tým.
A čo otcovia? Musí byť ťažké, keď dieťa uprednostňuje dosť dlho len matku.
Malo to svoje fázy. Aj keď som si povedal, že som v pohode, nebolo to jednoduché. Mal som predstavu, aký budem otec 21. storočia, aktívny, hrajúci sa s dieťaťom. Ale Maxík dával najavo, že chce mamu. Bol to problém mojich očakávaní, nie jeho.
Je to skúsenosť rodičovstva, ktorá sa nedá preskočiť. Ako ženy prežívajú materské náročné chvíle, tak aj muži prežívajú svoje. Postupom času sa vzťah vyrovná – dieťa začne oceňovať aj otca. A môže sa to potom aj otočiť. Napríklad ho môže zobrať do kokpitu lietadla. (smiech)
Niekto sa pýta, či ste počas prípravy na opatrovanie ste mali nejaký typ, ktorý ste si nechceli adoptovať, napríklad kvôli mentálnemu postihnutiu alebo autistickému spektru.
Človek si pri žiadosti stanovuje kritériá – môže si dať naozaj hocijaké. Samozrejme, čím viac kritérií, tým dlhšie bude čakať, kým sa nájde dieťa, ktoré spĺňa požiadavky.
My sme si nedali obmedzenie pohlavia, etnika ani zdravotného stavu, pokiaľ je dieťa zdravé. Pri osvojených deťoch je vyššia šanca na nejaké zdravotné problémy, ale my sme povedali, že nechceme malé dieťa s výrazným hendikepom. Dali sme si obmedzenie veku, aby bolo dieťa relatívne malé – neviem presne, či do roka alebo do dvoch rokov.
Bojíte sa, že Maxíkovi uškodíte tým, že ste známi? Nevyžiadaná pozornosť, keď bude starší.
Paradoxne, pred mesiacom sme túto tému riešili v súvislosti s Markízou. Možno je to pre jeho budúcnosť lepšie. Ja som úplne mimo obrazu a pozornosť okolo mňa sa bude logicky znižovať. Človek, ktorý zmizne z očí verejnosti, prestáva byť zaujímavý, a možno to čaká aj Adelku. Takže možno práve vďaka tomu bude Maxík mať pokojnejšie a normálnejšie detstvo.
Plánujete časom adoptovať ďalšie dieťa?
Zhodou okolností sme stále v zozname. Boli sme tam zapísaní už od Maxíkovej adopcie, pretože systém funguje tak, že ak by sa tej istej matke náhodou narodilo ďalšie dieťa, prioritne oslovia nás, aby sme spájali súrodencov, aj keby sme boli na poslednom mieste v zozname. To sa zatiaľ nestalo, ale v zozname postupujeme.
V určitom momente príde aj na nás rad – možno nie s biologickým súrodencom, ale s iným dieťaťom.
Teraz sme absolvovali aktualizáciu prípravy u pani psychologičky, tej istej ako pri Maxíkovi. Pýtala sa, ako by sme reagovali, keby bolo ďalšie dieťa. Nemám na to odpoveď áno alebo nie, pretože ani pri Maxíkovi sme ju nemali.
Dávame si šancu, aby nám zavolali a my v danom momente vedeli situáciu posúdiť. Možno sa s dieťaťom stretneme a zistíme, že to nedáme. Alebo naopak, že prečo nie. Nemôžem povedať, kedy sa to stane – možno budúci týždeň, možno nikdy. Fakt, ani neviem, kde sa práve nachádzame v zozname.
Čo je najnáročnejšie na rodičovstve a partnerstve v rodičovaní?
Rodičovstvo odhaľuje všetko o nás samých. Najťažšia časť je moje vlastné prežívanie – nie dieťa, ktoré šialene vylieva jedlo na zem, ale to, čo to vo mne spúšťa a ako na to reagujem. To je najťažšie. Pracovať so sebou.
ZDROJ dennik SME:
Ak u vás dieťa šťastne žije už niekoľko rokov, treba porozmýšľať, ako mu vysvetlíte, že ho porodila iná mama, ale jeho skutočnými rodičmi ste vy.
Neprajnícke okolie by mu to mohlo bezohľadne zvestovať skôr. "Rodič nie je ten, kto porodí, ale kto miluje" - je veta, ktorú dieťa môže čiastočne pochopiť. Napriek tomu je poznanie, že je adoptované, pre dieťa veľkým otrasom, treba sa mu trpezlivo venovať a vysvetľovať viac ako inokedy. Na Slovensku vyšla užitočná knižka Dieťa z neba od Michaely Ray. Skúste sa ňou inšpirovať.
ZDROJ magazin SPUNTIK:
