Veronika prijala do pestúnstva najprv jedno a neskôr druhé štvorročné dievča

Veronika Dianišková sa rozhodla pre pestúnstvo ako samožiadateľka a od začiatku bolo jej cieľom pestúnstvo – teda deti, ktoré majú biologických rodičov. 

Ako ste sa dostali k pestúnstvu? (otázka prevzatá z interview od OZ Návrat)

Dlho som v sebe riešila tému domova. Chcela som, aby ho mal niekto, kto ho nemá. Byť pestúnkou som chcela odjakživa – už ako dieťa. Len som ešte nevedela, že sa to tak volá. Adopciu som nechcela, pretože som vždy cítila, že dieťa by malo mať nejaký spôsob (taký, aký je možný) kontaktu a vzťahu so svojou širšou biologickou rodinou.
(Slovám "vlastná" a "nevlastná" rodina sa dnes už vyhýbam – odkedy sa moje dievčatá pýtajú: "Prečo sme nevlastné, keď sme vlastné?")
Tiež som nechcela pestúnstvom nahrádzať to, že nemám biologické deti.

Ako ste si vybrali deti? Aké požiadavky ste uviedli do žiadosti?

Ja som mala málo "podmienok". Pri prvej dcére som mala iba to, aby to bolo dieťa od troch rokov (lebo som vedela, že to sú deti, ktoré potrebujú domov a nachádzajú ho kvôli veku ťažšie, a okrem toho som musela pracovať, aby sme finančne mohli fungovať. Takže to muselo byť dieťa, ktoré sa dokáže pri mne nejako hrať, kým ja pracujem, prípadne zvláda chodiť so mnou do práce). Tiež som chcela, aby to bolo dievča (keďže som sama, netrúfala som si na výchovu chlapca, hoci mám kamarátky, ktoré si zobrali do pestúnstva chlapcov aj samé a ide im to super; ja dievčatám rozhodne lepšie rozumiem). A to je všetko.

Ešte som vedela, že fyzicky nezvládnem nechodiace dieťa, takže som dala požiadavku, že nie ťažké zdravotné postihnutie, ale to bolo na zváženie podľa konkrétneho dieťaťa a jeho zdravotného stavu. 

Ak by som vedela, že toto je skrátka to dieťa, s ktorým k sebe patríme, tak zdravotný stav bol až druhoradý.

Pri druhom dieťati som požiadavky mala ešte voľnejšie. Mala som len, že dievča od 3 rokov, vrchnú hranicu som nemala, zdravotný stav podľa uváženia. Boli konkrétne diagnózy, na ktoré by som si netrúfla, pri ostatných by to opäť záležalo od toho, či sa (už ja a tá staršia dcéra) zhodneme, že k tomuto dieťaťu patríme, a či sa ono rozhodne, že patrí k nám.

Ako dlho ste čakali, kým sa našli vhodné deti? Koľko mali rokov, keď prišli k vám?

Ja som ešte vždy jedno dieťa pred tými mojimi odmietla (podľa spisu), jedno z dôvodu primalého veku, lebo som vedela, ža takému malému sa nájdu aj obaja rodičia, a aj by som ťažšie pracovať, a druhé z dôvodu veľmi ťažkých tráum. Do toho by som šla, kebyže mám partnera, ale ako pracujúci jednorodič som si nevedela predstaviť terapeutizovať takéto dieťa. Takže na tie akoby prvé deti, ktoré nešli ku mne, som čakala asi polroka, a moje prišli - prvá o rok (ale bol kovid vtedy) a druhá asi o 8 mesiacov. Obe deti mali 4 roky, keď ku mne prišli.

Prišli k vám z detského domova alebo z profesionálnej rodiny? Udržiavate vzťahy aj s profirodičmi?

Deti do 6 rokov sú obvykle v profesionálnych rodinách, takže áno, obe prišli z profirodín. S jednou dcérou udržiavame vzťahy s profirodinou a chodíme tam na návštevy, s druhou nie, lebo sú príliš ďaleko.

Hovorí sa, že čím je dieťa staršie, keď príde do novej rodiny, tým dlhšie trvá adaptácia. Ako to bolo u vás?

U nás bola adaptácia blesková. Prvá dcéra mi sama od seba od prvej interakcie hovorila mama a o týždeň chcela ísť so mnou domov (bývala som zatiaľ v penzióne na opačnej strane Slovenska, než odkiaľ som). Takže na vlastné prekvapenie, lebo som bola pri oboch deťoch nastavená, že za nimi budem cestovať, koľko budú potrebovať, som išla aj pri prvej, aj pri druhej dcére po týždni domov s novým človekom. :)

Jedno z vašich detí je ZŤP. Napriek tomu, že ste o jeho hendikepe vedeli, rozhodli ste sa do toho ísť. Čo vás k tomu inšpirovalo? A čo vám pomáha zvládať každodennú starostlivosť o obe deti?

Ja som predtým roky pracovala v sociálnej sfére s ľuďmi bez domova. Úplne to zmenilo môj svetonázor a obrátilo mi celý pohľad na spoločnosť naruby. Dá sa povedať, že sa zo mňa stala dosť radikálna ľavičiarka. Som presvedčená, že ľudia majú na domov právo. No a v rámci tej práce som riešila aj ten typ špecifík, ktoré má jedna z mojich dcér. Vedela som, že to je dosť ťažké, ale skrátka som vedela, že k tomuto dievčaťu patrím – aj keby sekery padali.

Ja som v spise pozerala len na dve veci: či má dieťa priateľskú povahu a či sa dokáže sústrediť a či nejako v norme zvláda zmeny. Toto bolo pre mňa dôležité, aby sme vedeli prakticky fungovať. Veľa detí v NRS má zdravotné problémy rôzneho druhu, niektoré sa objavia až neskôr. Ja som nechcela pre seba nejaké "akože dieťa", ktoré by mi nahradilo moje vlastné. Ja som chcela tieto konkrétne deti, také, aké sú, aj keby si hlavu pod pazuchou niesli. To som trochu prehnala, ale približne. :)

Okrem toho sa mi pri prvej dcére už rok predtým prisnilo jej meno. A pozrela som si ho až potom, keď som sa už rozhodla – a zamrazilo ma.

Ja by som, samozrejme, chcela, aby boli tak celkovo všetky deti na svete zdravé, lebo by im bolo ľahšie. Kvôli nim. 

Ale pretože pestúnstvo je o tom, že sa rozhodnem pre tohto konkrétneho človeka, tak mi naozaj nikdy nenapadlo premýšľať, "čo keby toto takto nebolo" a aké by to bolo bez týchto problémov. Pre mňa je to skrátka súčasť toho celého.

Ale bez podpory širokého okolia (psychickej aj technickej) by to nešlo.

Čo je pre Vás pestúnstvo? (otázka prevzatá z interview od OZ Návrat)

Pestúnstvo je pre mňa rodičovstvo s pridanou hodnotou. Je to rozšírené rodičovstvo – spolu s dieťaťom chcem mať v láske a úcte aj jeho biologickú rodinu. Chcem ju spoznať a byť s ňou v kontakte. Dobrovoľne, nie preto, že musím.

Pestúnstvo ma učí neočakávať niečo, čo by som chcela ja, aby chcela moja dcéra. Učí ma hľadať to, čo chce ona… Tieto deti prišli ku mne. Mám tú česť, že chcú byť so mnou. A kým budú chcieť, budú so mnou.
To je pre mňa pestúnstvo.

Popisujete to veľmi inšpiratívne. Mnohí záujemcovia o náhradnú rodinnú starostlivosť preferujú adopciu, lebo sa obávajú, že si s dieťaťom vytvoria hlboký vzťah a existuje riziko, že sa dieťa po rokoch môže vrátiť do biologickej rodiny. Ako sa s tým rizikom vyrovnávate vy?

Ako kedy. U nás je to riziko úplne minimálne, takže nie je to niečo, z čoho by som sa denne triasla. Ani týždenne. A ono – v podstate mne by ani nešlo o to, že mňa by zničilo, keby deti odišli do svojich rodín. To proste nie je podstatné. Mňa by najviac zničilo, že ich by zničilo, keby niekto rozdelil ich dve. Alebo keby som vedela, že skrátka nechcú ísť odo mňa preč a musia.

Ale teda u nás je to o interakciách, ktoré máme nastavené v jednom prípade dobre, a v druhom prípade ich postupne začneme nastavovať dobre. Sú to rodiny mojich dievčat, takže je to už vlastne aj moja rodina. A tým, že som pracovala v sociálnej sfére, tak ja ich úplne chápem.

A treba ale povedať, že ani jedna z mojich dcér nezažila od svojej rodiny nejaký nezáujem alebo nejaké zámerné ubližovanie. Skôr je to výsledok nulových sociálnych politík u nás, než ich individuálnych rozhodnutí. A to teraz nehovorím len o nás, ale skôr za viacero prípadov detí v NRS.

Pre deti je podľa mňa vždy dôležité, že rodič o ne javí taký ten ľudský záujem a chce s nimi ostať v kontakte.

Stačí si predstaviť seba v tej situácii. My proste chceme, aby nás rodičia ľúbili, nech už majú akékoľvek chyby.

V ponuke pre NRS je 1 347 detí, pre ktoré úrady hľadajú rodiny. Mnohé z nich môžu ísť len do pestúnstva a už nie sú bábätká. Čo by ste odporučili záujemcom, ktorí uvažujú o prijatí staršieho dieťaťa?

To sa dá ťažko takto povedať, lebo každému je blízke čosi iné. Ja sa napríklad viem rýchlo rozhodovať a veľmi rýchlo som intuitívne vedela, že toto je to dieťa – a viem o sebe, že to nie je len nejaká povrchná iskra, ale naozaj taká hlbšia spolupatričnosť, ktorá trvá. Ale nemusí to tak mať každý. 

Možno by som odporúčala neriadiť sa cudzími radami, ale naozaj vedieť, čo je mne blízke a komu ja môžem byť blízka. A ešte azda veci, na ktoré si netrúfam, v zmysle, že sa skrátka nedajú prakticky zvládnuť.

No a potom – ak ide o staršie dieťa – odporúčala by som nedávať ho minimálne rok do žiadnej inštitúcie, ale byť s ním doma. Ale ak sa to nedá, tiež to nemusí byť žiadna katastrofa. Ja som pri oboch deťoch pracovala a chodili so mnou do práce, obe boli doma asi rok a pár mesiacov, a potom už šli do škôlky (cca 4 a pol až 5 ročné).

Situácie tých detí a deti samotné sú nesmierne rôznorodé, takže čo zvládne jedno dieťa, iné nemusí – a naopak. A ešte to samozrejme musí byť OK aj pre toho pestúna.

Z mojej skúsenosti, pri starších deťoch väčšinou treba nejaký typ intervencie, kvôli tomu, že majú častejšie rôzne poruchy učenia (a iné). Znie to banálne, ale nie je to úplne sranda. Treba sa na to nejak samoštúdiom pripravovať a potom od prijatia dieťaťa pravidelne akoby "trénovať ten mozog", aby to v škole bolo ľahšie. Ja mám veľmi dobré skúsenosti s neurovývojovou terapiou, sluchovým tréningom, aj Play Wisely a podobne. Logopedická starostlivosť je tiež dôležitá, ale veľa vecí proste treba, aby dieťa a rodič "odcvičili" denne doma. Aspoň ja s tým mám dobré skúsenosti. Nestačí začať, keď už vidíme v učení problém, ale pracovať hlavne predtým.

No a odporúčam byť čo najviac zasieťovaný. Mať veľa kamarátov, ktorí majú deti v náhradnej rodinnej starostlivosti, aktívne ich vyhľadávať, nájsť si nejaký nápomocný subjekt – OZ Návrat alebo Klub náhradných rodín, alebo aj pravidelnú psychoterapiu… Všetku podporu, čo sa dá, by som využila.

Máte nejaké tipy na zlepšenie systému, aby aj staršie deti mali šancu dostať sa do rodín?
(V roku 2024 bolo do pestúnskej starostlivosti umiestnených len 59 detí, z toho 47 mladších ako 6 rokov.)

Podľa mňa by bolo super, keby administratíva robila také, že: máme tu zoznam skúsených pestúnov, ktorí už majú dve – tri deti. Skúsime ich obvolať, či by sa na to ešte nedali s týmto dieťaťom, keďže záujemcov – čakateľov naň nemáme.

Ďalšia vec je, že ak by som mala ešte prijať na starostlivosť náročnejšie dieťa a nemohla by som popri ňom pracovať, potrebovala by som, aby pestúnska dávka nebola dávka, ale plat, z ktorého normálne idú aj odvody do Sociálnej poisťovne (v prípade PN, ale hlavne kvôli akému-takému dôchodku).

A tiež respitnú starostlivosť – že by raz za dva týždne na pol dňa niekto prišiel K NÁM, strážil deti a ja by som šla, kam chcem.

Pri ZŤP deťoch, ak má rodič pracovať, treba systémovo tlačiť na to, aby bol na každej škole zdravotník (ktorý môže podať inzulín dieťaťu s diabetom alebo podať lieky deťom, ktoré ich musia brať počas vyučovania atď.). Toto sú moje nápady k posilneniu pestúnstva všeobecne.

Alebo inak – napríklad, aby boli pestúnske dávky navýšené o odvody, z ktorých by nám odchádzali peniaze na dôchodkové poistenie a nejakú práceneschopnosť. Pretože pri týchto deťoch často rodičia nemôžu pracovať full time, lebo treba s nimi veľa chodiť po rôznych intervenciách, eventuálne učiť sa už od obeda, a tým pádom klesá kvôli nižšiemu pracovnému výkonu dôchodkové zabezpečenie a zabezpečenie počas napríklad nejakej dlhodobej PN-ky.

Máte nejaké obavy?

Môj absolútne najväčší strach je, že ja ochoriem. A to mám dobré zázemie, veľa pomoci a úžasných rodičov aj sestru, a som aj veľmi dobrý hospodár. Napriek tomu mám prácu rozhádzanú rôzne – od hodín nad ránom, potom dačo doobeda (ak nemáme nejakého lekára alebo terapiu), a potom v noci.

Rada by som mala pocit, že ak ochoriem, tak hoci som SZČO, mám viac zabezpečenia ako minimálne odvody, ktoré si platím, a naše krvopotné úspory, ktoré by som radšej vrazila deťom do vzdelania, intervencií a rehabilitácií, ako do svojho prežitia počas nejakej vážnejšej choroby. A to sa nesťažujem – nám sa darí dobre, ale je veľa pestúnskych rodín, kde sa zbehnú dve-tri okolnosti (napr. ťažký stav detí, fetálny alkoholový syndróm u pestúnskych detí – to je veľmi časté – a nejaká chronická choroba rodiča) a skončia niekde pod hranicou chudoby alebo v obrovskom strese.

P. S. Moja staršia dcéra odkazuje, že nechápe, prečo si pestúni neberú staršie deti, že im netreba aspoň zadok utierať a samé si vyberú veci z chladničky :):):)

Rozhovor spracovala Michaela Ray, terapeutka a autorka

Foto: Veronika Dianišková, všetky práva vyhradené!