Profi rodičovstvo je poslanie - zúboženým deťom dáva šancu rozkvitnúť a žiť plnohodnotný život

Profi rodičovstvo je skôr poslanie ako práca. Deti prichádzajú často v zúboženom stave, chorľavé, s traumami a potrebujú obetavú starostlivosť, vďaka ktorej sa ich stav môže výrazne zlepšiť. Profesionálni rodičia sa stávajú stredobodom vesmíru pre dieťa. Sú niekým, kto poslúži aj spoločnosti tým, že vďaka ich starostlivosti vyrastie viac dobrých ľudí, ktorí napriek ťažkému osudu dokážu viesť lepší život. Možno z nich nebudú géniovia, ale svet nepotrebuje len géniov. Potrebuje predovšetkým ľudí, ktorí sú na svojom mieste a robia, čo vedia, s láskou.

Dieťa sa dá "vyliečiť" a zaradiť do života iba láskou a bezpečnou väzbou, hovorí profimama, ktorá si praje zostať v anonymite.

                                                                                                                                           Foto: ilustračné, pixabay 

Pracujete ako profesionálna mama. Ako ste sa rozhodli pre túto prácu a čo vás inšpirovalo?

Prišlo to úplne spontánne — stále som strážila niekomu deti, pomáhala riešiť ťažkosti okolo detí, a tak som si povedala, že prečo by to nemohlo byť aj moje zamestnanie. Spravila som si prípravu, rozoslala žiadosti a bolo rozhodnuté.

Štatistiky hovoria o približne 750 evidovaných profirodinách, ktoré sa starajú o približne 1400 detí. Je podľa vás na Slovensku dostatok profesionálnych rodičov?

Na Slovensku nie je dostatok profesionálnych rodičov. Je to skôr poslanie ako práca. Stráca sa súkromie a mení život, na ktorý bol človek zvyknutý, takže nie každý to dokáže. Okrem toho je to veľmi slabo zaplatené.

Aké  deti  sa  k  vám  za  tie  roky  dostali  do  profesionálnej  opatery?  Aké špeciálne potreby ste s nimi riešili?

Ako prvé prišlo dvojmesačné bábätko. To už u mňa aj ostalo ako pestúnske dieťa. Láska na prvý pohľad a bolo to rodinné rozhodnutie keďže v tom čase ešte bývala so mnou moja dcéra. Bolo je a bude to náročné ale nikdy neľutujem toto rozhodnutie.

Potom prišli dve sestry vo veku 2 a 4 roky. Zdravotný stav bol zlý ako u väčšiny detí. Prvé, čo sa rieši, sú vši, parazity, ktoré z nich vychádzajú aj niekoľko týždňov, svrab, zlé hygienické návyky. Zvyknú robiť potrebu kamkoľvek a kedykoľvek. Po troch rokoch ich spájali ako veľkú súrodeneckú skupinu do CDR.

Prišla ďalšia dvojica dievčat, 3- a 5-ročná. Veľa starších zranení a zasa to isté dookola. Tie tiež po dvoch rokoch spájali k súrodencom. Stále však chodia na prázdniny k nám.

Prišli aj súrodenci – chlapec (8 mesiacov) a dievča (necelé dva roky). Dievčatko bolo na tom zdravotne veľmi zle. Mala napadnuté orgány parazitmi a poškodenie bolo nebezpečné. Stačilo, že sa ochladilo, a prestávala v spánku dýchať, takže som ju niekoľkokrát oživovala. RZP, nemocnica… Po dvoch rokoch bola na 95 % v poriadku. Chlapček mal abstinenčné príznaky po dojčení mliekom plným alkoholu a amfetamínu. Našla sa pre nich rodina a obaja odišli do adopcie. V tomto čase už boli na tom zdravotne oveľa lepšie. Žijú si svoj sen v novom domove a stále sme v kontakte.

Aktuálne prichádzajú nové deti — dvaja chlapci vo veku 2 a 4 roky. A zasa ten istý kolotoč: rôzne poruchy, imunodeficit, abstinenčné príznaky atď. Dávame ich do poriadku a dúfame, že sa nájde nová rodina.

                                                                                                                                           Foto: ilustračné, pixabay 

Je bežné, aby deti v profesionálnych rodinách zostávali dlhšie ako do 6 rokov?

Zákon č. 305/2005 hovorí, že "dieťa do šiestich rokov" má prioritu byť zaradené do profi rodiny, ale nemá povinnosť po dovŕšení 6 rokov automaticky odísť. Nie je bežné podľa zákona, že deti musia odísť po 6 rokoch – môžu zostať ďalej, ak to centrum aj profesionálny rodič považujú za vhodné. Novela zákona toto uľahčuje a otvára možnosť zostať v profi rodine až do dospelosti – čo však závisí od konkrétneho centra a prípadov. Ale to je téma na dlhšie.

Keď sa má dieťa z profesionálnej rodiny preradiť do centra pre deti a rodiny, ľudia sa často pýtajú: "Prečo si ho nenecháte rovno vy?" Ale takto to asi nefunguje, je to tak?

Pri odchode detí je vždy smútok a vždy sa nájde niekto, kto sa opýta "prečo". Ono by sa aj dalo, ale nie je kam a nie je za čo. Ako samoživiteľka v paneláku nemám na to priestor ani financie.

V čom je rozdiel medzi prežívaním profesionálneho rodiča a pestúnskeho rodiča vo vzťahu k dieťaťu?

Rovnako sa naviažem na "profi dieťa" ako na pestúnske dieťa. Stále je to dieťa, ktoré sa dá "vyliečiť" a zaradiť do života iba láskou a bezpečnou väzbou.

Môj pestúnsky syn má teraz 11 rokov a riešili sme tému biologických rodičov a súrodencov. Chce, aby sme išli pozrieť mamu do osady. On potrebuje vidieť, že je to tak, ako mu vravím. Že neklamem o tom, že sa oňho nedokáže postarať. On si to musí zažiť, precítiť, aby mal istotu, že som ho "neukradla jeho mame". Detská fantázia je nekonečná a ich predstavy o živote sú ešte nereálne. Ale jedno vedia určite: dospelí často klamú.

Mnohí záujemcovia o NRS sa obávajú pestúnstva, lebo sa nechcú naviazať na dieťa, ktoré by sa mohlo neskôr vrátiť do biologickej rodiny. Stáva sa to podľa vás často? Ako sa s týmto rizikom vyrovnávate vy ako pestúnska mama?

Návrat do biologickej rodiny sa stáva len veľmi zriedka. A osobne ma veľmi mrzí, že sa o tom verejne tak málo hovorí. Pestúnstva sa netreba báť. Po čase si treba požiadať o osvojenie — a tam už spravidla nie je dôvod nerozhodnúť v prospech žiadateľov.

A čo sa týka stretávania s biologickou rodinou — je to pre dieťa prínos. Musí vedieť, kto je, odkiaľ pochádza a prečo je jeho život taký, aký je. Inak sa nebude vedieť posúvať ďalej.

Pravidlá kontaktu si určuje pestún. A vo väčšine prípadov, ktoré poznám, to aj tak časom "vyprchá". Buď to prestane baviť dieťa, alebo biologickú rodinu.

V našom prípade, keď viem, v akých podmienkach žijú biologickí rodičia môjho syna v osade, je veľmi nepravdepodobné, že by sa tam chcel vrátiť on, že by o to žiadali biologickí rodičia alebo že by to úrady navrhovali ako najlepší záujem dieťaťa. Celý svoj život prežil u mňa a má tu zázemie. Neprežívam to teda ako riziko, že by som o neho mohla prísť.

Pestúnstvo môžeme, podobne ako profirodičovstvo, vnímať ako poslanie. Napriek tomu, že dieťa nie je právne voľné na adopciu, nájdu sa rodiny, ktoré sa stanú pevným bodom pre dieťa až do jeho dospelosti. Sprevádzajú ho na jeho neľahkej ceste, pomáhajú mu pochopiť zložitý kontext rodinných vzťahov s biologickou rodinou, poskytujú lásku a bezpečie, riešia osobitné zdravotné výzvy a učia návykom fungovania v rodine. Vďaka tomu môže dieťa rásť, ukázať, čo v sebe má, uplatniť sa a vyhnúť sa psychickým ochoreniam a pocitu samoty. Vie, že niekam patrí, má sa aj v dospelosti na koho obrátiť, pretože vytvorený vzťah nekončí dosiahnutím plnoletosti. Toto má zásadný vplyv na zdravý vývoj dieťaťa, jeho uplatnenie aj v konečnom dôsledku aj ekonomický prínos pre spoločnosť. Pestúnstvo tak prináša nielen pocit naplnenia poslania rodiča, pozitíva pre dieťa, ale je prospešné aj pre celú spoločnosť.

                                                                                                                                         Foto: ilustračné, pixabay 

Zo štatistiky ministerstva za rok 2024 vyplýva, že pre 1 347 detí, ktoré sú zaradené na zoznam NRS, sa zatiaľ nepodarilo nájsť ani adoptívnu, ani pestúnsku rodinu. Mnohé z nich môžu ísť len do pestúnstva a už to nie sú bábätká.
V centrách pre deti a rodiny žije približne 3 500 detí, z toho 2 500 mladších ako 12 rokov. Úrady evidujú vyše 700 žiadateľov o adopciu, pričom záujem je najmä o bábätká, záujemcovia čakajú aj niekoľko rokov. Zároveň je len 56 žiadateľov o pestúnstvo a 260 žiadateľov, ktorí akceptujú adopciu aj pestúnstvo.

Kde podľa vás vzniká medzera v systéme? Čo by sa malo zmeniť, aby sa viac starších detí podarilo umiestniť do rodín?

Toto je naozaj téma na veľmi, ale veľmi dlhú debatu. Ak spoločnosť pochopí, aký veľký význam pre deti, ako aj pre spoločnosť, má, aby vyrastali v milujúcej rodine až do dospelosti (či už adoptívnej, pestúnskej alebo profi), skôr pochopí aj to, že je potrebné upraviť zákon týkajúci sa detí. Je tam veľa nezmyselných rozhodnutí úradov. Tie tzv. "staršie deti", ktoré sú v CDR, sa tam často dostali ešte ako bábätká – ale zákon dáva biologickej rodine dlhý čas. Volá sa to výchovné opatrenie a dáva sa na pol roka, potom zasa na pol roka, no v rodine sa reálne nič nezmení. Lenže dieťaťu beží čas, a kým všetka byrokracia prebehne, má dieťa rok a pol až dva roky – a už nespĺňa kritériá väčšiny žiadateľov. Takto ostáva v systéme a veľmi ťažko sa už umiestňuje.

Kuratela by mala mať kompetencie rozhodovať, či má vôbec zmysel v danej rodine niečo riešiť, alebo dať šancu dieťaťu, aby mohlo hneď ísť do milujúcej rodiny. Deväťdesiat percent výchovných opatrení končí tak, že rodičia sa nechcú zmeniť, prestať piť, upratať si život – a po pár mesiacoch sú vlastne spokojní, že im deti zobrali, lebo nemajú starosti a môžu si ďalej žiť po svojom. Čiže je to celý jeden bludný kruh.

Čo sa týka starších detí, teda 3+, úrady tieto deti nevedia záujemcom dostatočne odprezentovať. Ľudia sa boja, že už je neskoro, že sa nebudú vedieť naviazať – čo nie je pravda. Moje deti odchádzali vo veku 3 a 5 rokov. Žiadatelia boli nastavení tak, že chcú parťákov na stanovačku, na zážitky, rozhovory. Má to svoje výhody – je to vec pohľadu.

Ja ako profesionálna mama nesmiem nikoho oslovovať, lebo to vraj nie je vhodné, vraj by to nebolo fér, lebo poradovník a podobné výhovorky. To možno platí pri bábätkách a deťoch do 1 roka, o ktoré je veľa záujemcov. Je však diskutabilné, či je toto nariadenie v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, najmä s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý má byť nadradený akýmkoľvek administratívnym alebo systémovým záujmom.

Keby skutočne čakali zástupy ľudí so záujmom o pestúnstvo starších detí napríklad vo veku 3 – 6 rokov, potom by malo zmysel držať sa striktne poradovníka. Ale všetci vieme, že tento vek už nie je preferovaný a šanca, že im úrad nájde rodinu, nie je veľká. Bolo by zaujímavé preskúmať, ako by mohli byť profi rodičia nápomocní úradom pri získavaní potenciálnych záujemcov, tak, aby to bolo legálne a bezpečné pre deti.

Prospešné by bolo zorganizovať podujatia a vytvoriť tým priestor, kde sa žiadatelia alebo aj ľudia, ktorí náhradné rodičovstvo len zvažujú, môžu stretnúť so staršími deťmi. Aby videli, že poruchy učenia, pozornosti a podobne sú dnes bežné aj v biologických rodinách. Aby videli, že tie deti nie sú "poškodené". Sú krásne, veselé, hravé, láskavé, vďačné a hľadajú lásku a rodinu.

 Lebo inak keď sa aj žiadateľom dieťa zapáči na fotke, keď si prečítajú spis, čo všetko zažilo a aké má diagnózy, zľaknú sa. Pritom aj bábätko môže mať časom problémy – je predsa z tých istých podmienok. Náhradný rodič sa musí v týchto oblastiach vzdelávať. Tak ako ja – ako profi mama viem deťom pomôcť, reagovať na ich problémy, posúvať ich. No to sa mnohým rodičom nepozdáva, nikto ich na to nepripravuje.

Dobro pre opustené deti, ako aj pre spoločnosť, by sa dalo konať vo väčšej miere, keby boli optimálnejšie nastavené pracovné podmienky pre pestúnov. Pokiaľ by väčšina detí mohla vyrastať v rodinách, kde si pestujú vzťahovú väzbu, a nie v detskom domove, z dlhodobého hľadiska by sa znížila generačná chudoba, kriminalita, zdravotné náklady na riešenie psychických ochorení, či depresie. ZŤP pacienti a deti s inak problémovým správaním by mohli vďaka podpore rodičov a profesionálov spracovať rôzne traumy a zlepšiť zdravie, objaviť svoje talenty a následne si nájsť uplatnenie a prispievať aj k ekonomike.

Nápomocné by preto bolo, aby sa dlhodobé pestúnstvo započítavalo ako odpracované roky na účely dôchodku – podobne ako je to v Česku. Tam môže pestún zostať doma s dieťaťom a dostáva príjem, vrátane odvodov na sociálne zabezpečenie.

Pri takýchto deťoch – a najmä pri súrodencoch, dvoch či troch deťoch – je takmer nemožné chodiť do práce. Potrebujú sprevádzanie do vyššieho veku. Nebudú samé doma, nebudú s cudzím človekom, lebo nedôverujú.

Na Slovensku dostávajú pestúni len príspevok, ale nie je to plat, z ktorého by sa odvádzali odvody na dôchodok. Pestún si teda musí popri tom nájsť aj inú prácu, čo je však veľmi ťažké skĺbiť s potrebami detí, návštevami terapií, lekárov, logopédov a ďalších odborníkov. Ak pestún podniká ako SZČO a odvádza si len minimálne odvody, môže sa oprávnene obávať, z čoho bude žiť na dôchodku.

Všetky tieto nápady by mohli podporiť záujemcov o pestúnstvo a prispieť tak k spokojnejším deťom aj výhodám pre spoločnosť.

Rozhovor s profesionálnou matkou spracovala: Michaela Ray, terapeutka a autorka knihy Dieťa z neba - 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa.