Cesta od neplodnosti k prijatiu - 7 fáz odporu a 7 krokov, ktoré ma doviedli k adopcii

Volám sa Simona Munzarová, som adoptívna mama a sprievodkyňa pre adoptívne mamy.

Cesta k rozhodnutiu pre adopciu pre mňa nebola priamočiara. Nebola to jasná voľba ani rýchle rozhodnutie. Bola to dlhá vnútorná cesta plná emócií, strát, pochybností aj ticha. Cesta, počas ktorej  som  musela  odsmútiť  predstavu  biologického materstva, aby som sa mohla otvoriť inej – a dnes viem, že tej pravej.

7 fáz odporu

1. Šok a nenaplnené očakávania 

Naša cesta k dieťatku začala v roku 2017. S manželom sme sa presťahovali z Anglicka do Prahy a ja som mala pocit, že všetko pôjde samo. Hovorila som si: "Usadíme sa, nastúpim do práce – a potom otehotniem." Lenže namiesto očakávaného zázraku prišla realita. Mesiace a roky čakania. Zistenie, že počatie nie je samozrejmosť a že patríme medzi páry, ktorým to nejde. Prvýkrát som sa stretla s pocitom, že moje telo nefunguje tak, ako by "malo".

2. Hnev a pocit nespravodlivosti 

Skúšala som všetko, čo mi dávalo aspoň iskričku nádeje – hormonálnu jogu, akupunktúru, bylinky, šamanov, ženské kruhy. Súčasne sme prechádzali lekárskou liečbou: všetky možné testy vrátane genetiky a imunológie, inseminácie, IVF cykly, nádej, slzy, sklamania. Dávala som do toho maximum, a napriek tomu to nestačilo. Objavoval sa hnev, frustrácia a pocit hlbokej nespravodlivosti. Zároveň tiež pocity viny a toho, že som "pokazená".

3. Tichá závisť 

Postupne som sa začala uzatvárať. Pohľad na tehotné ženy, bábätká a kočíky bolel. Oznámenia o tehotenstve mojich kamarátok boli pre mňa veľmi náročné – navonok som sa usmievala a gratulovala im, vnútri som trpela a doma sa z toho potom vyvrieskala do vankúša. Nebola to závisť v pravom zmysle slova – skôr tichá bolesť a smútok, o ktorých sa ťažko hovorí. Potrebovala som bezpečný priestor, kde nemusím nič vysvetľovať a kde sú všetky emócie v poriadku. Trvalo však dlho, kým som ho našla.

4. Odpor k "neprirodzeným" riešeniam 

Dlho som si hovorila: "Na IVF nikdy nepôjdem." A potom som išla – dvakrát. Skutočný zlom však prišiel vo chvíli, keď mi lekárka odporučila darované vajíčka. V tú chvíľu som cítila jasnú stopku. Vedela som, že by som išla proti sebe, proti svojmu telu aj svojmu vnútornému nastaveniu. Zároveň som si však nedokázala predstaviť, že by som nikdy nebola mamou. Možnosť adopcie mi mnoho rokov vôbec nenapadla. Možno aj preto, že mi to pripadalo také neprirodzené a neznáme.

5. Partnerský nesúlad 

Až  keď  som  objavila  ten  správny  priestor  na  zdieľanie  mojich  pocitov  ohľadom neplodnosti – u organizácie Indiánky, prišla ku mne vďaka zdieľaniu jednej adoptívnej mamičky prvá myšlienka na adopciu. Áno, veď to môže byť naša cesta. Myšlienka adopcie vo mne zrela nejaký čas. Keď som ju prvýkrát vyslovila nahlas, manžel reagoval jasne: "To v žiadnom prípade." Bolo to veľmi bolestivé obdobie. Každý z nás bol v inom bode a potreboval iný čas. Zlom prišiel až po rozhovore manžela s kamarátom. Vrátil sa domov a povedal: "Tak dobre. Ak je to jediná možnosť, ako mať rodinu, poďme do toho." Ten moment si budem pamätať celý život.

6. Sklamanie z medicíny – tej východnej aj západnej 

Ešte počas prípravných kurzov k adopcii sme absolvovali jeden IVF cyklus – naposledy, s mojimi vajíčkami. Tentokrát som doň išla oveľa pokojnejšia a zmierenejšia. Nevyšiel. Bolelo to, ale už ma to nezlomilo. Prvýkrát som v sebe cítila istotu: mama raz budem. Len zatiaľ neviem kedy. Mnoho párov, vrátane nás, sa spolieha buď na západnú, alebo na východnú medicínu – často na obe. Ale ak do liečby vstupujeme s nedôverou v lekárov, s obavami alebo s myšlienkou "to zase nevyjde", šanca na úspech sa znižuje. Cesta neplodnosti ma naučila, aké zásadné je nastavenie mysle. Viera, že veci môžu dobre dopadnúť, a pozitívny prístup dokážu premeniť aj ťažké obdobie na niečo, čím prejdeme s väčšou ľahkosťou a menším stresom.

7. Smútok za biologickým materstvom 

Jednou z najťažších častí celej cesty bolo rozlúčenie sa s predstavou biologického materstva. S tehotenstvom, pôrodom, podobnosťou v očiach dieťaťa. Dovolila som si ten smútok naozaj prežiť. Pomohol mi aj malý rituál – napísať list tej časti seba, ktorá po tehotenstve tak veľmi túžila. Nie preto, aby som ju potlačila, ale aby som ju prijala.

Cítite, že takýto rituál by mohol pomôcť aj Vám? Nájdete ho v mojom e-booku Jsme v tom spolu.

Cesta k nádeji: 7 krokov, ktoré ma doviedli k adopcii

1. Prijatie reality a pustenie kontroly 

Až keď som v sebe čiastočne prijala to, že pravdepodobne nikdy neotehotniem, otvorila sa prirodzene nová cesta k dieťatku – adopcia. Rozhodli sme sa, že podáme žiadosť o adopciu – a zároveň sa môžeme ďalej snažiť. Prijatie reality takej, aká je, je pre mňa v procese neplodnosti zásadné. Neznamená to nemať nádej, ale neupínať sa len na jednu z možností. Súvisí to aj s pocitom kontroly. Až keď som pustila kontrolu a pripustila, že nemôžem ovplyvniť všetko, otvorili sa nové dvere – adopcia.

2. Vzdelávanie a fakty 

Začala som si zisťovať informácie o adopcii z overených zdrojov. Zámerne som sa vyhýbala diskusiám a katastrofickým scenárom. Čím viac som vedela, tým viac sa zmenšoval strach z neznámeho, ktorý je však v procese adopcie prirodzený, len nás nesmie ovládnuť. Keď vieme, do čoho ideme, je jednoduchšie sa na to pripraviť. Úprimne, až neskôr v priebehu procesu adopcie sa začala otvárať téma traumy dieťaťa. Ako zvládnem starostlivosť o dieťa s traumou? Každé adoptované dieťa ju do určitej miery má – zažilo totiž opustenie najdôležitejšou osobou – matkou, a nesie si to celý život. Bola som teda nastavená tak, že si naštudujem relevantné informácie a zaistím si podporu odborníkov, ktorí sa náhradnej rodinnej starostlivosti venujú. Dieťa s traumou nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje mamu, ktorá je ochotná rásť spolu s ním.

3. Hľadanie spriaznených duší 

Po rozhodnutí ísť do adopcie pre nás bolo najcennejšie stretnutie s niekým, kto už adoptoval a drží v náručí svoje dieťa. Mali sme to šťastie, že vo vzdialenej rodine prijali čerstvo adoptované dieťatko. Vďaka nim sme získali cenné informácie z praxe. Stretnutie nám tiež dalo nádej, upokojenie a hrejivý pocit, že aj my čoskoro budeme mať vytúžené dieťatko. Je liečivé tráviť čas s niekým, kto vie, ako sa cítite a rozumie vám. Máte totiž pocit, že v tom nie ste sami, čo je v problematike neplodnosti a adopcie veľmi cenné.

4. Demystifikácia procesu 

Ešte pred prípravnými kurzami sme oslovili organizáciu Dobrá rodina, ktorá sa zaoberá práve náhradnou rodinnou starostlivosťou. Vďaka poskytnutiu relevantných informácií a empatickému dialógu nám pomohli zbúrať niektoré naše predsudky. Ďalej nám sociálni pracovníci pomáhali v celom procese a pomáhajú aj dnes v našich rolách adoptívnych rodičov. Prípravy na adopciu, stretávanie sa s ľuďmi s podobným príbehom a otvorené rozhovory postupne rozpustili množstvo našich strachov ohľadom adopcie. Adopcia prestala byť abstraktným pojmom a stala sa konkrétnou cestou.

5. Trpezlivý dialóg s partnerom 

V čase, keď mi manžel oznámil tú bolestnú vetu: "Adopcia? To v žiadnom prípade" – nepresviedčala som, netlačila som. Dala som priestor času, informáciám a rozhovorom. Dnes mi manžel často hovorí, že je za adopciu vďačný a že gény nehrajú v rodičovstve rolu. Stáva sa, že partnerka do adopcie ísť chce, ale partner to odmieta. Takéto prípady poznám a dokážem si predstaviť, aké to môže byť pre ženu bolestné. Aj preto som taká vďačná, že manžel nakoniec zmenil názor. O adoptívnom otcovstve sa hovorí oveľa menej než o adoptívnom materstve, aj preto som do svojho e-booku Jsme v tom spolu dala rozhovor práve s mojím mužom.

6. Prijatie lásky bez podmienok 

Jedna veta, ktorú manžel nadhodil pri spoločnej diskusii, sa pre nás stala kľúčovou: "Aj náš pes bol najskôr cudzí – a dnes ho milujeme ako člena rodiny." Došlo mi, že láska sa nemusí zrodiť okamžite, ale môže rásť. Strach, či budem adoptované dieťa milovať, sa rozplynul ešte viac, keď pár žien v mojom okolí zdieľalo, že ani ony vplyvom popôrodných depresií necítili od začiatku lásku – a vzťah sa budoval postupne.

7. Zrodenie vedomej matky 

Dlhá cesta neplodnosti ma zmenila. Naučila ma trpezlivosti, sebareflexii a hlbšiemu kontaktu so sebou. Dnes viem, že keby som otehotnela hneď v roku 2017, bola by som úplne inou mamou. Možno menej vedomou, menej pripravenou.

Záver

Keď sa dnes obzerám späť, vidím, že neplodnosť nebola slepou uličkou, ale iniciačnou cestou. Priviedla ma nielen k mojej dcére, ale aj bližšie k sebe samej.

Moja dcéra otvorila moje životné poslanie – byť sprievodkyňou pre ďalšie adoptívne mamy. Sme totiž superhrdinky – okrem bežných materských tém riešime ďalšie výzvy – identitu dieťaťa, nenaplnené biologické materstvo, traumu dieťaťa a jeho liečbu napr. cez terapeutické rodičovstvo alebo rodinné konflikty (neprijatie dieťaťa, odlišné pohľady na výchovu). Adoptívnym mamám pomáham nájsť pokoj, vnútornú istotu a dôveru vo vlastnú materskú cestu, či už cez individuálny koučing alebo ženské kruhy.

Pretože žiadna z nás na tejto ceste nemusí byť sama.

Pokiaľ ťa tento článok zaujal a chceš ísť viac do hĺbky, stiahni si môj e-book Jsme v tom spolu.

Kde sa ešte môžeme viac spoznať? 

Instagram: @simonamunzarova

Web: simonamunzarova.cz