Biologické vs adoptívne rodičovstvo?Marianna zažila oboje
Marianna Čaučíková s manželom mali už syna, keď sa rozhodli pre adopciu dievčatka. Táto skúsenosť ju neskôr inšpirovala napísať aj knihu pre adoptované deti.
Ste mamou dvoch detí, váš syn sa narodil vám a vaša dcérka je adoptovaná. Prečo ste sa rozhodli pre adopciu a čo tomu predchádzalo?
Túžili sme mať aspoň dve deti. Po synovi sme o jedno dieťa prišli a mali zdravotné problémy. Ale cítili sme, že by sme radi do rodiny ešte nejaké dieťatko prijali (bez ohľadu na to, či ešte niekedy budeme mať vlastné dieťa, alebo nie). Aj syn túžil po súrodencovi.
Počas štyroch rokov čakania sme prechádzali aj krízou, očisťovaním tohto rozhodnutia, ale bolo to užitočné.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s dcérkou? Ako ste si našli k sebe cestu? V akom veku bola keď sa k vám dostala?
Dcéru sme prvýkrát stretli v detskom domove ako 3-týždňovú, priniesla ju tam profimama, u ktorej bývala. Hneď nám ju dali na ruky, bola veľmi drobunká (už sme celkom zabudli, aké to je držať bábätko - syn mal vtedy už 8 rokov). Najprv sme sa len tak na seba pozerali a vnímali navzájom, potom sme ju nakŕmili, prebalili, obliekli... Potom sme sa mali rozhodnúť, či chceme pokračovať v interakciách. Chceli sme, tak sme sa stretávali, chodili ju kočíkovať, potom bola u nás na návštevnom pobyte a potom už nastálo.
V čom je podľa vás iné byť biologickou matkou a adoptívnou matkou?
U každej rodiny to môže byť iné, ale u nás bolo niekedy ťažké sa zladiť, naladiť na potreby dcéry. Boli tam určité špecifiká a bola potrebná väčšia trpezlivosť než u syna. Horšie spávala, bola hladnejšia, plačlivejšia. Bio syn mal klasické obdobie separačnej úzkosti, dcéra ho mala oveľa skôr, oveľa výraznejšie a dlhšie. Ako príklad - dostávala záchvaty plaču, keď sa na ňu cudzí človek už len pozrel - počas bežného stretnutia na ulici pri kočíkovaní, či u lekárky. Alebo nezniesla, aby ju kočíkoval niekto iný než ja, dokonca ani manžel nemohol, ani voziť ju v nákupnom vozíku, musela som riadiť len ja. Trvalo to veľmi dlho.
Na základe porady s odborníkmi sme vedeli, že to musíme vydržať, lebo ona sa teraz potrebuje naviazať na jednu vzťažnú osobu.
A že aj keď k nám prišla v útlom veku, to obdobie vytvárania pevnej väzby môže byť rôzne dlhé. Iný príklad - dcéra od 1 mesiaca až do 1 roka neznášala jazdu autom, nikdy nespala a celú jazdu preplakala. To boli ťažké chvíle pre nás a nevedeli sme nájsť príčinu. Potom som zistila, že keď ju hladkám po nožičke, dokáže sa trochu upokojiť. Ale akonáhle som prestala, spustila zase plač. Zistili sme, že cesta autom je pre ňu neistotou, a preto potrebuje stály telesný kontakt so mnou. Hladkaním nožičky sme strávili celé jazdy, ale nemohli sme ísť na dlho, lebo mi už odpadala ruka 😊. U bio syna sme takéto problémy nepoznali, boli iného rázu.
Kedy nastal ten moment, že ste cítili, že vaša dcérka je skutočne vaše dieťa a že ju ľúbite?
Neviem popísať taký moment, lebo sme sa nikdy nezamýšľali nad tým, či je skutočne naša.
Bola proste naša a ľúbili sme ju.
Jedine po konečnom súde, kde potvrdili osvojenie a dostala naše priezvisko a nový rodný list, bol taký pocit, že áno, už je aj "papierovo" naša, a to bola taká sila a radosť.
Niektoré adoptívne deti sa pýtajú, či ich rodičia ľúbia rovnako ako keby sa im boli narodili. Ako to je u vás?
U nás sa to dcéra zatiaľ nepýtala (teraz má 5 rokov). Uvidíme, či a kedy to príde.
Počula som tiež, že adoptované dieťa sa môže vedľa toho biologického snažiť "zaslúžiť si" lásku svojimi činmi, aby náhodou o lásku neprišlo. Ako toto vnímate vy, existuje nejaká žiarlivosť medzi deťmi kvôli tomu?
Občas sú také náznaky, kedy dcéra žiarli, keď si pritúlim syna a vyžaduje si väčšiu pozornosť odo mňa, predtým boli aj časy, kedy ho odo mňa vyháňala. Také automatické a neuvedomené reakcie.
Aké úsmevné príhody sa vám stali v súvislosti s tým, že ste aj bio aj adoptívnou matkou?
Úsmevné sú niekedy príhody, keď ľudia riešia, kto sa na koho podobá. Napríklad že "syn je po tatovi, dcéra po vás". A potom vysvitne, že je adoptovaná a zrazu tie zháčené pohľady... Ale inak to ľudia v našom okolí berú tak prirodzene, vôbec sa nad tým nepozastavujú.
Napísali ste aj knihu PLÁVAJ LYDKA pre deti, ktoré boli adoptované v staršom veku a zažili samotu a túžbu po rodine. Čo vás k tomu inšpirovalo?
Inšpirovali ma príbehy detí z detských domovov, knihy o osvojení, ktoré som čítala, štúdium liečebnej pedagogiky, príprava na osvojenie v OZ Návrat, i to, že sme sa stali adoptívnymi rodičmi. A nakoniec, inšpiráciou bola aj vlastná skúsenosť, lebo
aj v bežných rodinách niekedy cítime neprijatie a samotu.
Zdalo sa mi, že v tom období nebolo veľa príbehov na túto tému a že by takáto kniha mohla byť užitočná.
Čo by ste odporučili rodičom, ktorí len uvažujú o adopcii, resp. ktorý si ešte len nedávno adoptovali dieťa a pasujú sa s novou situáciou?
◦ niekedy to bude sladké a ružové, niekedy zas ťažké a ponuré, niekedy nájdete príčinu problému, niekedy sa budete musieť zmieriť s tým, že neviete, nechápete, nejde a nepôjde, ale stále ste tu a kráčate ďalej spolu
◦ nebojte sa osloviť odborníkov, ktorí rozumejú adoptívnym rodinám, keď si s niečím nebudete vedieť dať rady
◦ snažte sa, aby vaše rozhodnutie prijať dieťa bolo slobodné - nielen preto, že potrebujete "mať" dieťa a neviete bez neho žiť;
◦ zabudnite na zištnosť - nečakajte, že za vašu starostlivosť vám bude dieťa neskonale vďačné a poslušné, a neberte seba samých ako nejakých hrdinov za to, že ste mu dali domov
◦ nezabudnite na otvorenosť - netajiť dieťaťu, že sa narodilo iným rodičom a nehovoriť o nich ako o vinníkoch, ktorí ho odmietli; dieťa potrebuje vedieť, kto je a bude s tým vyrastať prirodzene.
Pýtala sa Michaela Ray, odpovedala Marianna Čaučíková
Foto: Marianna Čaučíková
Recenzia Michaely Ray na knihu Plávaj Lydka
Knižka PLÁVAJ LYDKA od autorky Marianna Čaučíková prináša príbeh rybky Lydky ako dieťaťa, ktoré bolo opustené, hľadá si novú rodinu, ktorá by ho prijala a nakoniec je adoptované.
Empaticky opisuje detské pocity túžby po mame, osamelosti, smútku, ale aj nespravodlivosti a pochybnosti o vlastnej identite. Knižka rieši aj konfrontáciu dieťaťa v školskom prostredí, ohľadom jeho inakosti a z toho vyplývajúceho vylučovania z kolektívu. Tvrdé poznámky spolužiakov by zaboleli aj dospelého, nie to ešte dieťa.
Po prvotnom nadšení z novej pestúnky a následnom sklamaní z odmietnutia je LYDKA nedôverčivá voči novým záujemcom o pestúnstvo. Postupne si však vďaka trpezlivosti a láskavosti nových rodičov nájdu k sebe cestu. Knižka hravým spôsobom a niekedy aj vtipnými výrazmi prenáša ľudské názvy na jazerný svet rybiek.
Pri spoločnom čítaní s adoptovaným dieťaťom sa ľahšie pomenúvajú pocity s ktorými dieťa zápasí. Vytvára sa tak príležitosť na spoločný rozhovor, prehĺbenie vzťahu rodiča s dieťaťom a vzájomne pochopenie pre malé nedokonalosti na oboch stranách.
Autorka prináša množstvo hlbokých myšlienok, napríklad aj to, že opustene deti si so sebou nesú traumu, ktorá ich občas zabolí (ako pichnutie pod šupinami rybky) a vtedy ani nevedia prečo sa správajú "zle". Miesto trestu im však vtedy najviac pomôže láskavá náruč milujúcich rodičov. Odporúčam pre deti, ktoré boli adoptovane v staršom veku a zažili samotu a túžbu po rodine. Vhodné pre deti od cca 6 rokov do 12 rokov.
