Z vlastnej bolesti sa zrodila pomoc pre adoptované deti
Michaela Ray, autorka bestselleru Som skvelé dieťa, sa podelila so svojím príbehom o tŕnistej ceste za snom mať vlastnú rodinu. Jej nevšedná skúsenosť s dôsledkami traumy z opustenia ju možno predurčila na to, aby ju neskôr rodičia adoptovaných deti požiadali, aby pre nich napísala knihu.
Mala som už 27 rokov a tak mi prirodzene napadlo, že by sme mohli začať plánovať rodinu. Manžel sa však vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. Nechápala som prečo sa príchodu dieťaťa tak strašne bráni. Nenapadlo mi vtedy, že môže mať panický strach kvôli nespracovaným traumám z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval po pestúnoch kým ho adoptovali. Dnes, keď som napísala knihu na podporu sebavedomia adoptovaných detí už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila.
Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Zvykol totiž často vybuchnúť aj kvôli maličkostiam.
Nechcela som byť pritom, keď sa to dozvie. A tak som zbabelo položila test na nočný stolík, aby si "našiel správu". Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo.
Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje dieťa, nie naše dieťa.
Bola to smutná radosť, nie taká, po akej som túžila.
V treťom mesiaci som zrazu dostala hrozné kŕče. Bála som sa čo sa deje, dúfala som, že je bábätko v poriadku. Ale kŕče neprestávali. Moje obavy sa stupňovali každým dňom. Po týždni som začala veľmi krvácať. Bolo to iné ako normálna menštruácia, boli tam všelijaké hrudky. A potom vyšlo von niečo veľké. S obavou som sa obzrela do záchodovej misy. Bola to placenta! Spustila som strašný plač. Prišla som o bábätko, je preč, zomrelo! Nevedela som sa utíšiť. Vôbec som nepočítala s takou alternatívou. Nikto mi predtým nepovedal, že takto končí 30% tehotenstiev. Mala som pocit, že som jediná, ktorej sa stalo také nešťastie.
Manželovi som so stiahnutým hrdlom povedala, čo sa stalo. Tak veľmi som potrebovala, aby ma objal a uistil, že to spolu zvládneme. Bol zaskočený. Nevedel, čo povedať a chvíľu tam stál ako obarený. Vynorili sa mu jeho strachy, o ktorých som ja ani netušila.
Nikdy sme sa totiž nerozprávali o tom aké to preňho bolo, že bol adoptovaný, čo to v ňom spôsobilo.
Myslím, že ani sám nerozumel tomu, že si nesie traumu z raného detstva. Téma okolo bábätiek ho však vždy veľmi rozladila.
V ten smutný večer sa potreboval vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka svojim spôsobom. Nazval to, že si potrebuje urovnať myšlienky a to znamenalo stráviť večer sám pri pive v bare. Prosila som ho: "Neodchádzaj, teraz ťa veľmi potrebujem." Ale on zabuchol dvere a odišiel. Nechápala som, ako to mohol urobiť, akoby vôbec nemal empatiu. Preplakala som celý večer. Cítila som sa veľmi sama a bez podpory. Znásobil sa tak môj pocit smútku a bezmocnosti. Prešli mesiace. Keď som niekedy otvorila tému rodiny, tak sa rozčúlil a ja som sa zase schúlila do klbka nešťastia. Strach že nikdy nebudem mať deti narastal. Pri pohľade na cudzie bábätká som mala raz dva slzy na krajíčku.
Materstvo bola jedna téma, ktorú som riešila ale zároveň som sa snažila aj profesne uplatniť. Konečne sa mi podarilo nájsť dobrú prácu v nadnárodnej spoločnosti. Manžel bol na mňa hrdý a podporoval ma v kariére. Užívali sme si toto pekné obdobie. Netrvalo však dlho.
Naše predstavy o živote a rodine boli natoľko rozdielne, že sme nevedeli nájsť kompromis. Často som si hovorila, že však nechcem od neho nič špeciálne. Chcem iba rodinu, plánovať si spolu budúcnosť a aby sme boli jeden druhému podporou. Prečo je to také zložité? Ani tisíc vysvetlení, o čo mi ide, nepomáhalo. Veľakrát som si pripadala, že hoci sedí vedľa mňa, som tam sama. Akoby bol len pozorovateľom vo vlastnom živote, ale nebol tam prítomný.
Hádky sa stupňovali a jeho výbuchy hnevu, ponižovanie a hlúpe komentáre na moju adresu postupne zabíjali lásku, ktorú som voči nemu cítila. To hrozné slovo "rozvod" sa začalo skloňovať ako jediné riešenie našej situácie. Ale on nechcel o mňa prísť. Napriek všetkému ma mal rád. Navrhol, aby sme chodili do manželskej poradne. Súhlasila som.
Psychologička nám každému určila päť vecí, čo môžeme pre náš vzťah urobiť. Ja som jej na každú položku súhlasne prikyvovala: "Áno, tom som už spravila, áno aj to som vyskúšala, áno aj to všetko už robím." Veci ktoré vymenovala pre manžela sa zdalo že pochopil na úrovni logiky. Ale niečo mu vnútorne bránilo ich spraviť. Akoby ste človeku bez paží povedali, že sa patrí podať ruku pri stretnutí. On to chápe, ale ruky nemá, tak vykonať to nemôže.
Až po rokoch som pochopila, že to čo som ja očakávala, čo bola pre mňa "normálna" emocionálna inteligencia, nemal môj manžel ako, resp. čím urobiť.
Bohužiaľ však psychologička nešla do hĺbky a nezisťovala dôvody, pre ktoré jej rady nebol schopný aplikovať. Nikdy nepadla reč na tému tráum z detstva, ktoré by mohli brániť zdravému vzťahu.
A tak sme ostali v podstate bez pomoci. Bolo to extrémne stresujúce obdobie. V tej dobe mi zistili výskyt pred-rakovinových buniek. Musela som ísť na operáciu. V záujme zachovania zdravia sme už iné východisko ako rozvod nevedeli nájsť.
Myslela som si, že mne sa to nikdy nemôže stať. Však sme sa brali v kostole a v plnej úprimnosti a naivite si sľúbili večnú lásku. A zrazu sme boli vo výťahu súdnej budovy v deň nášho rozvodu. Stretli sme sa tam náhodou. Nevideli sme sa už šesť mesiacov. Premeriaval si ma očami. Zrazu sa ku mne naklonil a nečakane mi dal pusu na líce. V očiach mal vlhko. Bez slov sme sa na seba dívali. V tom sa otvorili výťahové dvere. Bol čas dokonať, na čo sme tam prišli. Dvoj minútová reč sudcu a odklepnutie kladivkom ukončilo desať rokov spoločného života.
Možno to nemuselo takto dopadnúť, keby boli jeho rodičia sprevádzaní odborníkmi z oblasti traumy a adopcie a on by bol v detstve dostal viac emocionálnej podpory.
Z výskumu Nancy Verrier
Ako vysvetľuje výskumníčka a psychologička Nancy Verrier vo svojej knihe "Prvotné zranenie",
vytváranie väzieb nezačína narodením, ale je súborom fyziologických a psychologických udalostí, ktoré začínajú už v maternici a pokračujú počas obdobia postnatálneho bondingu.
Keď je tento prirodzený vývoj prerušený oddelením od biologickej matky, výsledná skúsenosť opustenia a straty sa zapíše do podvedomia. Pre dieťa je to traumatický zážitok.
Spomienky na túto traumu sú uložené v nevedomej časti mozgu ako implicitné spomienky. Implicitné spomienky nie sú v mozgu zakódované ako pamäť, ale ako zmyslové a emocionálne fragmenty - obrazy, zvuky a fyzické vnemy. Aktivácia schopností "prežitia" v náročnej situácii je často spúšťačom týchto implicitných spomienok. Keď sa spustia spomienky na traumu, mozog často reaguje bojom, útekom, zamrznutím alebo prehnaným uspokojovaním druhých.
Adoptovaní dospelí môžu mať preto problémy s intimitou a cítiť so málo sebavedomí. Stratu môžu prežívať úplne iným spôsobom ako ostatní ľudia. Hnev môžu cítiť a prejavovať spôsobmi, ktoré sa zdajú byť prehnané alebo neopodstatnené. Boja sa opustenia. Obávajú sa, že sú vo svojej podstate chybní, a preto sú nahraditeľní. Pomocou špecializovanej terapie sa však dajú tieto problémy prekonať.
Vráťme sa ale k príbehu.
Aký úvod do života malo dieťa, z ktorého neskôr vyrástol môj manžel?
Počali ho nedopatrením stredoškoláci v malom mestečku v USA v dobe, keď byť slobodnou matkou bola veľká hanba. Tehotné dievča pravdepodobne prežívalo veľký stres a existenciu rastúceho bábätka odmietalo. Ak aj uvažovala o tom, že si dieťa nechá, rodina ju presvedčila, že by si zruinovala život. Nakoniec dala dieťa na adopciu.
Bábätko teda v zmysle výskumu Nancy Verrier prežívalo už pred narodením pocit odmietnutia.
Po pôrode bolo bábo niekoľko týždňov v nemocnici, viac menej bez ľudského kontaktu, ak nepočítam stravu a hygienu. Práve v čase keď je najväčšia psychologická potreba novorodenca bonding s matkou, sa mu láskavá náruč vôbec nedostala. Miesto lásky a bezpečia prežívalo novorodeniatko strach a samotu.
Po pár týždňoch ho presunuli k pestúnom. O 7 mesiacov, keď si na nich trochu zvykol a naviazal sa, presťahovali ho k jeho adoptívnym rodičom. Znamená to, že znovu bol opustený a presunutý k cudzím ľuďom. Hoci pre adoptívnych rodičov bol tento deň šťastnou udalosťou, pre vystrašené bábo je taká zmena ďalšia traumatická udalosť.
Noví rodičia sa z bábätka samozrejme tešili, ľúbili ho a starali sa najlepšie ako vedeli. Avšak jeho nová rodina pochádzala z veľmi konzervatívneho prostredia. Miestna cirkev v sedemdesiatych rokoch minulého storočia dokonca aj tanec na vlastnej svadbe pokladala za nevhodnú formu prejavu. Dodržiavanie pravidiel bolo oveľa dôležitejšie než pestovanie vzťahu.
Princípy vzťahového rodičovstva ešte neboli známe a tak nejaké veľké mojkanie s dieťaťom a vciťovanie sa do jeho emocionálnych potrieb nepripadalo do úvahy. V tej dobe nebolo v móde zaujímať sa o psychológiu a neexistovali ani občianske združenia ako je napríklad Návrat o.z., ktoré by sprevádzali adoptívnych rodičov a ich deti na tejto neľahkej ceste.
Vychovali z neho slušného človeka ale nikdy si ho nezískali tak, že by cítil veľké puto k svojej adoptívnej rodine.
Keďže jeho emocionálne potreby neboli v detstve naplnené, ani sám sa nenaučil ako a kedy poskytovať emocionálnu podporu.
Prišlo mu tiež zaťažko komunikovať o svojich emocionálnych potrebách. Bola to preňho Pandorina skrinka, ktorú radšej nikdy neotváral. Miesto komunikácie preto používal výbuchy hnevu a zhadzovanie, len aby sa zbavil mojich "útokov" na jeho citlivé miesto - tj. otázky na tému rodiny a detí.
Počas nášho vzťahu sa najviac bál toho, že ho niekedy opustím. Zároveň však kvôli svojej traume reagoval práve takým spôsobom, ktorý postupne zabíjal našu lásku. Vtedy som však vôbec netušila, prečo sa tak správal, až kým sa naše manželstvo rozpadlo. Odvtedy prešlo 10 rokov. Vzájomne sme sa zmierili, hoci sa naše cesty rozišli.
Znovu som sa vydala a s novým manželom som si splnila svoj sen o rodine. Máme trojročnú dcérku a pribudli mi aj tri bonusové deti, ktoré mi tiež hovoria mami. :-)
Transformácia pocitu neprijatia z detstva
Medzitým sa môj život zmenil a naučila som sa metódy, ktoré mi objasnili aj to, s čim kedysi zápasil môj bývalý muž. Často klientom pomáham práve s transformáciou pocitu neprijatia z detstva, ktorý môže vzniknúť nielen pri adoptovaných deťoch, ale aj keď človek vyrastal s biologickými rodičmi. Vyštudovala som neuro-lingvistiké programovanie v Kalifornii priamo u spolutvorcov NLP. Prepojila som NLP s energetickými úrovňami v zmysle výskumu Davida Hawkinsa, čím vznikla metóda rýchlej identifikácie problémov.
Na základe skúsenosti z mojej práce som zostavila najčastejšie situácie, kde ľuďom chýbala v detstve podpora od rodičov.
Chcela som sa podeliť s týmito informáciami a tak vznikla kniha Dieťa z neba - 7 pilierov detského sebavedomia, ktorá pomáha už v tisícoch rodinách.
Medzitým ma oslovili aj rodičia adoptovaných deti, či by som mohla variáciu tejto knihy napísať aj pre ich deti. Hoci sa jedná o úzku skupinu, rozhodla som sa vynaložiť na to úsilie. Cítila som to ako svoje poslanie, aby si tieto deti v knihe našli témy, ktoré sa dotýkajú ich srdiečka. Ktovie, možno im to zachráni ich budúce manželstvo...
Práve v čase tesne pred vydaním knihy Dieťa z neba - 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa, prišla nasledovná správa od čitateľky (pôvodnej knihy), ktorá bola sama adoptovaná. Jej príbeh je odpoveďou na to, čo by bolo adoptované dieťa potrebovalo počuť a zažiť. Správa mi vtlačila slzy do očí, pretože mi potvrdila, že moja práca má zmysel a to všetko ťažké, čo som prežila môže pomôcť meniť ľudské osudy k lepšiemu.
Čo by bolo adoptované dieťa potrebovalo počuť a zažiť?
"Knižka Som skvelé dieťa je pre mňa zázrakom, ale prešli týždne, kým som ju bola schopná prečítať. Konkrétne po prvej strane ma zmohol záchvat plaču. V tom období sme sa nachádzali v mojej hĺbkovej terapii vo fáze 0-3 roky života. Vyrastala som v detskom domove do 3 rokov, následne ma adoptovali, ale ani to neskončilo happyendom.
Teraz, keď už viac týždňov som schopná prečítať knihu do konca, aj čítať dcére a vnímam, že knižku zbožňuje, dokážem o nej napísať.
Ale prečo je táto kniha taká veľká vec?
Lebo popisuje presne to, v čo verím a snažím sa dennodenne dať, svojej dcére. A z čoho sa mi nedostalo v mojom detstve ani štipka.
Autorka začína príbeh s čistým, láskyplným očakávaním dieťaťa, pokračuje zážitkom pôrodu, príchodom domov, ochrannou sieťou rodiny a objavujú sa aj prvé konflikty. Cez okuliare malého Zajka, hlavného hrdinu, sa vyslovia aj vnútorné boje malého dieťaťa a stanú sa hlasnými, aby dávali príležitosť rodičom sa zamyslieť nad takými vecami, nad ktorými by sami od seba ani neuvažovali.
Forma je zaostrená na emócie, dopĺňa vo vzdelávaní to, čo momentálne chýba, dostane sa až k duši. Mimoriadne, pre mňa doteraz nikdy nezažitým spôsobom rozpráva o očakávaní, láske, prijatí a bezpečí. Silou rozprávky. O emóciách, ktoré by každý rodič mal byť schopný odovzdať svojim deťom. Každému dieťaťu.
DIEŤA BY MALO MAŤ PRÁVO, ABY NAŇHO MYSLELI A VENOVALI SA MU TAKÝMTO SPôSOBOM,
vyrastalo s takými odkazmi. Že ho očakávali, že bolo splodené v láske, a v láske sa aj narodilo a vyrastá. Toto by sme potrebovali v detstve aj my.
Vrátim sa k môjmu plačlivému príbehu. Po prvej strane som nebola schopná pokračovať. Našu dcéru sme čakali a vychovávame v takom zázraku, avšak obrovským kontrastom bolo, ako príbeh oslovil moje vnútorné dieťa, strhol vo mne obrovské bolesti. Konkrétne som revala ležiaca na podlahe. Nezveličujem. Cítila som obrovskú bolesť, že mňa neočakávali, netešili sa na mňa, opustili ma, nedostalo sa mi lásky.
Knižku som zobrala svojmu terapeutovi, aby pomohol, lebo tá kniha ma skutočne zaujíma, ale nedokážem pokračovať v čítaní. Začal čítať nahlas...plakala som, ale už nie na podlahe... A čítal ďalej. Nemali sme čas na celú knihu, ale toľko stačilo na preklenutie, aby som bola schopná doma dočítať do konca. Nuž, plakala som ešte párkrát a slzičku som vyronila aj vtedy, keď som prvýkrát čítala dcérke. "Mami, aj vy ste ma takto očakávali, o tom si rozprávala. Preto plačeš, že si dojatá?" Nuž, ťažká je tá knižka pre mňa, ale úprimne, zo srdca odporúčam každej rodine, s malými aj veľkými deťmi!"
.............
PS: Po roku a pol práce uzrela svetlo sveta prvá slovenská kniha na podporu sebavedomia adoptovaných detí - Dieťa z neba - 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa.
Veľa lásky všetkým čitateľom praje autorka Michaela Ray
Foto: archív autorky a Vitalija Photography
